Všetko čo mi je drahé

Renji Hagane

Moja nenávisť sa stupňovala. Napokon som sa ocitol vo väzení vyčkávajúc na popravu. Vedel som, že to dopadne takto, nech už budú moje argumenty akékoľvek. Nestrácam však nádej. Aj keď som ešte trochu mdlý, musím nájsť spôsob ako sa odtiaľto dostať. Rozhliadol som sa teda naokolo. Ak utečiem, stanem sa nukeninom ako mnohí ostatní z môjho klanu. Stal by som sa tým, čím som opovrhoval. Odteraz už nebudem veriť nikomu a ničomu. Najmä ani Tsuchikagemu, a ani šéfovi ANBU. Pokým niečo nevymyslím, môžem len vyčkávať na deň popravy. Ako ma asi vykreslí pred ostatnými obyvateľmi?

Renji Hagane

Moje nádeje sa rozplynuli. Nedalo sa nič robiť. Vždy som reflexívne hľadal únikovú cestu, ale tu som nevidel žiadnu. Musel by som sa prekopať vyššie, ale nevedel by som kam. Neostávalo mi nič iné ako vyčkávať na deň popravy a myslieť na svojich druhov a rodinu. Štve ma, že to došlo až sem, ale čakal som, že ak sa niečo nepodarí, pravdepodobne budú chcieť zahladiť stopy a zbaviť sa "hnilého jablka". Musím plánovať za pochodu a dúfať, že ten tretí deň sa niečo zvrtne. Veď nádej umiera posledná, ale vyprchá s každou sekundou. Tie dva dni ma ubíjajú. Stále vidím to isté, akurát je tu každý deň iný strážnik. Som ešte primladý na smrť. Zdalo sa, že život mám ešte pred sebou, ale nie. Bol som blbec, že som sa na toto dal aj napriek putám, ktoré ma spájajú s týmto svetom. Alebo tento podzemný svet už nie je ten, v ktorom som sa narodil? Je iný? Je rovnaký? Svet shinobi je už raz taký. Krutý, plný klamstiev, intríg a smrti. Stal som sa bábkou vo vysokej politickej hre. Teraz si želám, aby som sa narodil niekde inde. V inej dedine, ale najlepšie, v inom svete. V ideálnom svete, kde niet smrti ani zloby, či ctižiadostivosti. Nezabudnem na svoj prvý tréning, na chuninske skúšky. Súboj sa skončil nerozhodne a obaja sme sa stali chuninmi. Ale niekedy pochybujem o svojich schopnostiach. Shinobi z nášho klanu v mojom veku už vedeli všetky základné techniky kekkei-genkai a ja neviem skoro nič. Čas ubiehal strašne pomaly a ja som mal čo robiť, aby som sa nezbláznil. Príliš veľké ticho a príliš veľká tma. Sčasu-načas ma osvieti svetlo z dverí, ale je to len pár sekúnd, navyše moje oči si už pomaly odvykajú na denné svetlo. Obyčajný človek by sa asi zbláznil, ale ja som shinobi a budem ním dovtedy, kým budem žiť a ovládať svoje techniky. Posledné hodiny som už len spal, či bdel. Možno som spal a nesnívalo sa mi nič, takže som mohol aj bdieť. Otvorili sa dvere a bolo mi jasné, že nastal ten deň.

Myšlienka konca. Otvorené dvere. Neuvedomoval si si čas, už dávno stratil pre teba pojem. čakal si kata, čakal si smrť.
Možno ťa popravia pred davom ľudí, možno z kuklov na hlave, aby nikto nespoznal tvoju tvár. bol si predsa ANBU a ANBU nemajú tvár, nemajú city nemajú minulosť ani budúcnosť.
Iba misiu. Nikdy nesmú sklamať. možno si bol pripravený, psychický nátlak ťa ovládal. Cez mreže preniklo svetlo. uvidel si kovový lesk, odraz svetla tak málo podobnému tomu slnečnému.
"Si v poriadku, Renji Hagane?" ozval sa kovový hlas blížiaci sa k tebe. Niekto poznal tvoje meno, nebol si ANBu. Bol si niekto. Niekto, kto dúfal, že po smrti zanechá odkaz svojeho rodu. Svetlo modrej pochodňe ožiarilo neznámeho tvár. poznal si ten hlas, poznal si tú kovovú tvár, plnú jaziev a strastí.
Sadol si k tebe. Žiadne slová útechy, slová ktoré ukázali jeho bolesť, výčitky. Nič. len sedel a čakal, užíval si každý okamžik na tvojej tváry pohladom.
Keď prehovoril, bolo cítiť žial "Viem že vieš čo sa stane. Viem že vieš čo ťa čaká. Tvoju matku som sem nemohol dostať, bolo to príliš ťažké vôbec pustiť mna, bývalého člena ANBU route a člena tvojeho klanu. Čakajú že ti pomôžem utiecť. Ale môžem ti pomôcť v posledných hodinách. je ich málo, ja viem. Ale pomôžem upokojiť tvoju dušu
Potom stíchol a čakal. Niečo ho ťažilo vo vnútry, niečo ďalšie okrem tvojej situácie. Ak umrieš bdue posledný z klanu. Môže iba dúfať, že zvyšok klanu niekde prežíva v diaľ.

Renji Hagane

Už som ani neveril v to miesto, kde som. Neveril som ani v to svetlo. Je aj toto len ilúzia, odrazu sem niekto prišiel. Do mojej cely. Prehovoril ku mne. Akoby sa z mojich uší vyfúkol ten prach a ja som zaujato počúval každé slovo. Nikto okrem ANBU netušil, že som tu.
"Utiecť? Si snáď len výplodom mojej fantázie? Je toto vôbec skutočné, alebo je všetko tak, ako vravel Nightmare? Ako môžeš upokojiť moju dušu? Mojej duši nedá pokoj ani smrť." odvrkol som. Možno je to nejaký duch môjho predka, alebo niekoho iného z klanu. Ale skutočne neviem, či je to skutočnosť, alebo len ilúzia. Možno len snívam a možno som už mŕtvy. Veď som tu už taký dlhý čas.

Turaki Hagane

"prišiel som sem preto, aby som ti povedal pár vecí." vyslovil po tvojich odhovarajúcich a sebazapierajúcich slovách.. Nie som výplod tvojej fantázie, aj keď som dúfal, že to čo sa stalo 12 rokmi bol len hlúpy sen. chvílu bol tvoj strýko a tvoj učiteľ ticho. Spomínaš si ako som ti hovoril o technikách tvojeho dedka a otca? v istej veci som nepovedal pravdu. Ako som hovoril, že tá technika je neprekonatelná, avšak človek za to platí dlžkou života? Možno si si myslel, že tvoj otec umrel rovnako ako tvoj dedko na vyčerpanie či skôr na "predčasnú starobu" rozkašlal sa. Z úst vystriekla krv. Symbióza organického a anorganického života niečo stála. Prach a kov. Slová pokračovali, plynuli z jeho úst, akoby celé roky premýšlal nad tým, čo ti teraz povie. každé slovo, každú tóninu. Mal strach o teba. však ťa zabijú, prečo by ti mal priťaziť? Ale musel. Nadýchol sa a vyslovil. Pred 13 rokmi mal tvoj otec misiu, spolu so svojim bratom a otcom. Bol som tam. a videl koniec hrdinu. Mám ti povedať všetko o tvojom otcovi? O jeho poslednom dni? Stíchol, mal by si vedieť rpavdu, avšak prečo to tak bolí, keď to chcem vysvetliť? Ach braček..prečo si musel umrieť?

Renji Hagane

Trochu som si pretrel tvár. Ruky som mal špinavé a snáď ma to aj trochu prebralo. Človek sediaci vedľa mňa bol skutočne Turaki Hagane. Na sklonku môjho života sa zdalo, že sa dozviem nejaké odpovede. Veď aj tak už nemám čo stratiť. Pomaly som sa zmieroval s tým, že nenaplním svoje ideály a nádeje tých, ktorí vo mňa dúfali a tak som bol pripravený prijať hociaké vysvetlenie a napokon aj celý tento príbeh.
"Hovor! Nevynechaj jediný detail." povedal som mu.

Turaki Hagane

Bolo to...Ach...Aj keď som tento rozhovor premýšlal príliš často
Ústa sa mu skryvili do linky. rozdýchaval, premýšlal v hlave, kde začať a čím.
Svojeho brata a otca som miloval, aj keď svojským spôsobom.
V našom klane, aspoň kým v Iwagakure nevymrel počas vojen, bolo samozrejmosťou, že spolu chodia členovia rodiny.
Bola to česť stáť hrdo vedla svojeho otca a pýcha otca vidieť, ako jeho deti dospievajú a umierajú v jeho šlapajách.
Bolo nás 6 súrodencov. Môj najstarší brat Renji, po ktorom si pomenovaný, umrel vo svojej druhej misii.
Mal 15, bol na ceste stať sa Jouninom. Otec od toho dňa začal vymýšlať svoju techniku, ktorú naučil, aspoň to skúšal aj nás ostatných.
Ďalší 3 bratia umreli pri napadnutý dediny osemocasým, a najmladšia sestra umrela pri výsluchu nepriateľskou dedinou.
Matka nám dvom zakázala chodiť na misie, ale kedže sme boli tvrdohlavý, mysleli sme si že to dokážeme.
Pridal som sa k ANBU route, aby som chránil dedinu z vonka aj z vnútra a môj brat k ANBU, aby mohol pracovať pod otcom.
Boje trvali, mal si 5 rokov a môj brat tvoj otec aj môj otec a ja sme dostali spoločnú misiu.
tisíce nepriaľov priahlo po našich mrtvych telách, keď sme dobíjali späť stratené územie na západe.
Otec umrel po prvom týždny dobívania. jeho telo sa nám podarilo zachrániť pred výskumom a obyčajný dedinčania ho odniesli dediny ako hrdinu. Slová viazli v hrdle. tá bolesť bola ako keď sa stará jazva po meči reztrhne.
Bolesť je tupá, avšak telo si začne spomínať, ako to bolelo keď ten úder meča prišiel.
Z celej jednotky sme ostali iba my dvaja. Ja a môj brat. každý ovládajúc iné umenie našeho rodu.
Turaki Hagane prezývaný alchymista a Haruka Hagane prezývaný mladé Kladivo. Utiekly sme.
Čo iné nám mohlo ostať? Iba hlupák by bojoval sám proti obrovskej presile. A rod Hagane nikdy nebol hlupák.
Harukove telo sa začalo triasť, rovnako ako Turakiho. Nikdy si sa nespýtal, prečo ma prezývajú Alchymista.
kvôli mojej schopnosti vytvoriť "živý" Kov. Dostihli nás a my, no, povedzme že to nebol príjemný pohlad.
Moje telo sa roztrhalo na kúsky, iba kosti a kúsok kože ho držal po hromade. brat sa nadomna naklonil bez chakry.
Stále sa usmieval, ako to vždycky robieval. "Postaraj sa o syna, braček, ty máš narozdiel odo mna dôvod žiť"
Turaki sa nadomna naklonil a premenil kov na život.
A zachránil ma pre život mojeho syna ako mrzáka. zachránil ma pre teba, syn môj.

- lock -

/pokračuješ po mojom prvom poste v novom topiku