Mangetsu Tsukiakari - Mrtvá

Mangetsu sa tak ako aj každý iný člen klanu, narodila za úplnku jednej bezoblačnej noci. Bol spln, po ktorom dostala od svojich rodičov aj meno. Do klanu teda pribudla nová slečna, od ktorej sa očakávalo, že jedného dńa svoje meno po dedine preslávi! Vyrastala v celkom príjemnej atmosfére. Jej rodičia ju mali radi a vychovávali ju tak, ako vedeli. Obaja však boli shinobi od povolania a tak sa stávalo, že ich niekedy aj celý týždeň nevidela. Okrem nich sa o ňu starala aj opatrovníčka ktorá však ku klanu nepatrila. Už od mala bola Mangetsu trocha zvláštne dieťa. Príliš sa neusmievala a keď aj, tak v snáď tú najnevhodnejšiu chvíľu. Bola trocha drzá a často vymýšľala, no zväčša to bolo hlavne kvôli upútaniu pozornosti.

Akadémia bola miesto, kde sa zoznámila s novými deckami. Pred tým samozrejme trénovala.. no trénovala hlavne doma. Trénovali ju rodičia či pokojne aj niekto iný, no hlavne ju trénoval stále niekto z klanu. Toto bolo niečo, čo ju od klanu na dlhší ćas v podstate odpútalo. Pretože na podobné záležitosti jednoducho prestala mať čas. Hlavne však nastala doba, kedy sa ju po dlhom čase nikto nesnažil dlhší čas zbaviť. Niekto "niekde" spravil najväčšiu chybu vo svojom živote.. podcenil sektu. Podcenil ich snahu zbaviť sa predčasnej hrozby a tým pádom na Mangetsu prestali dávať taký pozor, aký na ňu dávali počas jej prvých rokoch života.  V akadémií bola rok. Vyslúžila si zopár prezývok ktoré podotkýňali jej trocha chlapčenskú povahu, no taktiež decká z tejto prezývky veľmi rýchlo odstúpili.. predsa len si nikto nechcel pohnevať práve "ju". Na akadémií bola braná ako taký malý génius. Práve prestupovala do druhého "pokročilejšieho" ročníka a kupodivu taktiež práve slávila jej trináte narodeniny. Doma jej pripravili naozaj úžasnú oslavu. Poslednú dobu bola často mrzutá a tak si obaja jej rodičia vzali voľno, zavolali na ňu niekoľkých jej kamarátov, niektorých iných členov rodiny a už sa čakalo len na ňu. Nikdy na ňu nedorazila...

Miestnosť s chladnými kamennými múrmi a slabo svietiacou žiarovkou na jej stene. Prvú vec, Čo si Mangetsu všimla, bola práve tá poblikujúca žiarovka.. aspoň ako taký zdroj svetla. Druhá vec ? Nemohla pohnúť rukami.. nie poriadne. Mala ich rozpažené a pripútané kovovými putami o stenu. Tretia vec bol práve voľakedy pravdepodobne biely stôl, v strede miestnosti... stôl na ktorom boli rôzne nástroje, po ktorých má nočné mori do dnes. Netrvalo dlho, kým Mangetsu znova upadla do nepokojného bezvedomia.  Po druhý krát ju prebudila voda, ktorú na ňu vyliali. Pamätala si aj dvoch mužov a.. znova nástroje. Slová ktoré jej vtedy hovorili, jej utkveli v pamäti.. a v jej pamäti taktiež aj pravdepodobne po dlhú dobu ešte ostanú. Nazývali ju heretičkou.. že uznáva zvráteného a neexistujúceho boha, že za to bude potrestaná.. že za to bude pykať. Keď ju pripútavali práve k danému stolu, netušila čo tým myslia. Pocítila bolesť.. bolesť dostatočn veľkú na to, aby ju to znova poslalo do bezvedomia. Tretí krát sa prebudila. .stále bola na stole. Jej oblečenie bolo preč a ona videla, ako si nad ňou nejaký chlap naťahuje biele rukavice. Chytá do ruky skalpel a.. znova bolesť, znova upadá do bezvedomia, alebo si len nechce spomenúť. Takto to pokračovalo dlho. Koľko mohlo ubehnúť? Najprv jej to prešlo ako chvíľa, pretože stále upadávala do bezvedomia.. nakoniec ju však začali niečím dopovaď. Cez striekačku jej do žíl dávať tekutinu, ktorá ju nútila byť pri vedomí. možno adrenalín? Kto vie. Celý pobyt v tej miestnosti sa jej však natiahol na hodiny, mesiace.. možno roky ? Kto vie. Po stole stekala jej krv. Nechápala, prečo jej to stále robia. Už si ani nepamätala, kedy do úst dala normálne jedlo. Stále len tie striekačky. Bola vychudnutá, zoslabnutá a na pokraji zrútenia. To čoskoro prišlo, stačilo znova vytiahnuť nôž.. Po čase to neostávalo len pri nožoch a iných nástrojoch. Jeden krát sa zobudila a pociťovala trocha iný druh bolesti. Zahmleným pohľadom si všimal muža, ktorá sa nad ňou nakláňal a sám nebol oblečený, chytil ju za vlasy a.. 

Znova otvorila oči. Nad ňou sa nachádzala biela, vedľa nej okná cez ktoré do miestnosti vchádzalo svetlo. Tak dlho ho nevidela. V tichosti si prezrela miestnosť. Netušila kde sa nachádza.. čakala však, že je to ďalší výmysel ľudí, ktorý ju uniesli. Vedľa seba videla nejaké prístroje.. tento krát však k nim bola pripojená.. podivné hadičky. takmer si nedokázala spomenúť na meno, ktorým by toto miesto vedela pomenovať. Po dlhom čase sa však cítila pohodlne. Ležala na lôžku s matracou a na sebe mala oblečený biely nemocničný plášť. Zrovna do miestnosti vstúpila sestrička a keď videla, že je hore, v momente k nej pribehla a skontrolovala jej stav. Bol stále zoslabnutá, takže jej spomienky boli len hmlysté. Pamätala si však tváre oboch rodičov, ktorý boli do pol hodiny od jej prebratia pri nej.  V tú noc sa jej sníval sen. Hlavnou postavou v tomto sne, bol práve jej otec.. ktorý trhá jej únoscov pred jej očami. Jedného po druhom.. prst po prste, vlas po vlasu.. jazyk, oko, noha.. zažili dlhú a bolestivú smrť. To, či to bol len sen alebo spomienka, môže len hádať. Jej život ako aj svet okolo nej sa rapídne zmenil. Podľa všetkého prešiel rok aj niečo, čo sa naposledy ocitla v dedine. Z nemocnice ju po troch týždňoch pustili na domácu liečbu, kde strávila ďalšie mesiace rehabilitáciou a naberaním stratenej sily. Mala Čo doháňať. Bola vychudnutá a v dezolátnom stave.  Aj doma si zažila nepríjemné chvíľky. Spotená a priviazaná o posteľ revala a metala svojim telom. Abstinenćné príznaky.. jednoducho ju pripútať museli. Tie však prešli tiež.. a jej život čoskoro mohol začať odznova. Z nepríjemnej skúsenosti si neodniesla len fyzické jazvy, ktoré jej ostanú po celý život. Taktiež si odniesla celkom zvrátenú psychiku. Už keď oficiálne dokončievala akadémiu, nikto si nebol istý, či by jej niekedy do rúk mali dať zbraň. Nakoniec sa však shinobim predsa len stala, aj keď možno trocha oneskorene, než jej bývalý súkmeňovci.