Krv v mojich rukách

Hizashi

Sedel som na zemi v tréningovej lúke a koncentroval chakru. Teraz to pôjde... Mizu Bunshin no-jutsu ! Vykríkol som. Na zemy sa vytvorila voda a znej sa pomaličky formoval klon až... sa rozpadol. Ále to jeb*m ! Povedal som si a vykračoval som si do mesta. Po nejakom čase som došiel do stánku a kúpil si cigarety keď som dostal zvláštny pocit. Tie mraky..., hnusné zelené mraky..., a tá chakra ! To je chakra klanu Ta-Ru... Žeby prichádzal on ?! Nie... tomu neverím... Zapálil som si jednu a vydal sa nájsť Ichira, chcel som mu povedať o tom pocite. Chvíľku mi to trvalo ale nakoniec som ich našiel sedieť na lavičke na námestí. Čau lamy, čo tu robíte ? V tom sa rozletela brána a dnu vletelo akési telo človeka, ktorý mal spálenú tvár. Predtucha bola správna... Musím zabiť Ichira...

Tsuchikage

Tsuchikage sa konečne postavil. otočil sa k nej a s presladeným úsmev sa jej spýtal. Položme si inú otázku. myslíš, že ma to zaujíma ženská? Ten výbuch však jeho správanie prudko zmenilo, aj ked na povrchu iba v náznakoch. Chceš sa k nám pridať? fajn...pozri sa čo sa stalo. ja mám ešte....eh...veľa papierovania.. a Mávol ty rukov, aby si odišla.Potom sa vráť a dokončíme náš...rozhovor... Ked si odišla, konečne sa opäť stál sám sebou. Nikto ho nevidel, nikto nepočul. vydýchol si, štastne.
"Rád som ťa videl Akira. vyrástla si za tých 20 rokov, čo sme sa nevideli."

>>>Nikko

Ucítil si chlad vychádzajúci z jazera, ktorý doslova brnil v tvojej spálenej ruke. Všetko bolo temné, akoby už nikdy nemalo výsť slnko. tréning sa nachádzal daleko od krajov dediny a preto si nemohol chápať všetky aspekty toho čo sa deje. mal si pocit a to ty mohlo stačiť. ucítil si chladný, mrtvý dotyk na svojom ramene, zároveň teplým priatelskýj dotykom v druhej. Za tebou stál Kazuki, tvoj sensei. ked si sa rozhodol lepšie, videl si že je vystrašený. za ním sa chúlila Meiko. "Chlapče, boli sme napadnutý...My...musíme pomôcť..." Videl si, že tvoj sensei je opäť zvláštny, zase s úplne inou náladou, akú si u neho znal. Avšak najhoršie boli jeho ruky, Akoby prekvital a hynul zároveň. Avšak dal ty zbraň a mal ťa rád...nenapadlo ťa, akoby ty mohol chcieť niečo spraviť. Z neba začal padať dážd zelenej farby, ktorý pri styku so zemou zasičal

Renji utekal k jednej z brán, cestou mínal prchajúcich dedinčanov, utekajúcich pred skázou. Čím bližšie k bráne sa nachádzal, tým menej civilov vydával, tým viac zvuku boja zasluchol. V rukách mal triašku. Tukai ho nesledoval. musel snád nabrať ešte trocha síl, aspoň trocha, kým mal čas. Jeho zranenia boli ešte príliš málo zahojené. Spolu s jeho krvou a jeho génmi to bolo takmer nemožné vyzdravieť tak rýchlo. Až v tej chvíli si pred sebou uvidel skazu. Brána západu bola spálená obrovským žárom, iba kúsky tejúceho popola dávali náznak, že predtým tu niečo bolo. Otvorenou bránou sa valili démony. boli ich desiatky, možno až stovky. Ovela viac ako ninjov brániacich túto bránu, či to, čo z nej zostalo. Mnohý znnich maly v rukách ninja zbraňe, iný chrlili techniky rôznych úrovní. zaregistrovali ťa. Tvoj čas prišiel.....

???

Daichy nestihol odísť a varovať Kageho, aj ked ten to už vedel, možno však nie v plných dôsledkoch. po stene hory, 500 metrov vysokej, sa začala presúvať čierna masa s rúk, hláv a nôh. Bojový pokrik znel do doliny ako lavína, oznamujúca smrť všetkého, čo jej bude stáť v ceste. prvý na rade boli 2 geniny. Ako si s tým poradia, nikto netušil. A historia sa nebude pýtať 2x. Ziadny dážd nenastal, avšak inde už mrholilo. Akoby nejaký boh ovládal mieste, kde pokropila zem temnota....

Katon útočil a ničiil najbližšie budovy, ničil a pálil. Suiton, jeho večný nepriatel, dorážal to, čo ponechal stáť. takýto bol boj temnoty a svetla, ludí a démonov. A tam, uprostred tej vravy boja, stáli dvaja geniny, obidvaja odlišný, obidvaja špeciálny. Démony sa príliš lahko predrali cez prvú líniu. Detské telá, ležia v kaluži vlastnej krvy, rozthané ako handrové bábiky, boli pre démonov najlahšie. telá démonov sa kopili rovnako. toto nebol žiaden boj, kde umierali iba zlý a umieranie bolo nabité emociami, nei toto bola vojna, vojna o právo života. Proti chlapcovi, ktorého dejiny neskôr volali Hingkoku Kazuya sa rozbehlo 5 démonov. nepoužívali chakru, len čepele a úsmev an perách. Voči druhému to boklo horšie. Katon a fuuton. neboli silný, avšak gyukuga lietala a ohnivý vietor ho prenasledoval. Tretí chlapec sa pripojil až potom. Boj. ked dorazil, začal padať zelený dážd, iba tam, kde on stál. V tej chvíli bolo pred ním snád aj 50 volných démonoch, užívajúcich si na detoch a ženách, zabávajúc sa na ich smrti. Bolo iba na nom, čo
spraví..

Akira byla v Iwě pouze chvíli v dětství, pak zmizela a objevila se až nedávno. Takže sice nevím, jak kage ji může znát, protože jestli je mladý, ale možný to je.


Akira Turaki

Odešla jsem z kanceláře kageho, opět neodhalena a zamířila jsem si to rovnou po střechách směrem k západní bráně, odkud se už dostávali do vesnice démoni a obrana byla přecejen slabá.
Stoupla jsem si na střechu, odkud jsem měla dobrý výhled na bojiště a mlčky jsem pozorovala geniny, kteří se snažili bojovat proti čisté nenávisti ...
Nezasahovala jsem do ničeho, jen jsem sledovala.

Hokkyo

Hokkyo složil 12 ručních pečetí a tím aktivoval svou vnitřní pečeť. Daichi nechci naši situaci zlehčovat, ale utéct už asi nestihne. Bylo zajímavé tě poznat, ale dnes tu spolu asi zemřeme. Řekl Hokkyo na danou situaci asi až moc klidně. Posléze vyndal 2 svitky před sebou je otevřel a zabodl do nich své dva meče (jeden do černého svitku a druhý do bílého). Poté se už jen řízl do obou palců a nechal krev stékat po čepelích. Přitom sepnul ruce do jakési podivné pečeti. Taky jsi zvědaví jaká je smrt?

Nikko

Z obvazu jsem po chvíli začal cítit chlad, jakoby ten obvaz vysával veškeré teplo z mého těla. Hrozně jsem se lekl, když na mě jsem na svém rameni ucítil dva dotyky. Rychle jsem odskočil, šíp připravenej v luku. Ale jakmile jsem zjistil, že je to sensei a Meiko, tak jsem luk ihned sklonil a uklidnil se. Ne na dlouho. Jakmile jsem zjistil, že vesnice byla napadena, tak jsem hnedka ze sebe dostal: Tak na co ještě čekáme. Po cestě jsem měl hodně otázek: Kdo nás napadl? A proč? a pokud jsme neběželi směrem k vesnici tak přibyla ještě jedna: Proč nejdeme do vesnice?

Renji Hagane

Otrasná scenéria sa mi odkryla, keď som sa vrátil. Kedysi tam bola brána, a čo bolo čudné...teraz nie! Navyše sa tam objavilo mnoho shinobi z neznámych končín. Je čas ukázať čo je vo mne. Do zhluku shinobi som vyslal moju smršť kunaiov.
"Kouton: Kunai senbon!"

Tashiro

Strhlo sa to rýchlo, až príliš rýchlo. Démoni sa bez problémov predrali cez popredné línie a teraz som stál pred nimi, utekali na mňa bolo ich asi päť a v rukách čepele a na perách úsmevy. Smrteľná kombinácia. pomyslel som si a môj železný piesok netrpezlivo krúžil okolo mňa, zmenil sa jeho ovládanie bolo jednoduchšie a rýchlosť vyššia, to bolo asi tým že bol piesok celkom spojený so mnou, z mojou chakrou, mojou krvou, mojím telom. Piesok sa roztiahol do akéhosi mraku ktorý sa rozprestieral predo mnou, no nie všetok len jeho malá časť, a táto časť sa vydala v ústrety k démonom, smerujúc na ich oči a do ich nechutných úsmevov. Vedel som že tento boj prežijem. Nie, musel som ho prežiť, musel hnala ma ku predu láska k mojej mame a to že som Hingkoku a legenda nášho klanu, chcel som byť ako on, ako Kazuya Hingkoku mrzák a kripel ktorý toho dosiahol tak veľa, ktorý tak nesmierne zosilnel, až sa tomu nedá uveriť. Zatvoril som oči a spoliehal som sa na svoj piesok, na svoje zmysli, na to že som Hingkoku. Otvoril som oči a pozrel na démonov, vystrel som ruky a pod nimi sa mi vytvorilo 15 guľôčok pre každého tri. Vystrel som ruky a guľôčky sa dali zo švihom do pohybu, pripravené zasiahnuť svoj cieľ. Tesne pred nimi zmenili svoj tvar, natiahli sa vznikli z nich ihly, ihly ostré ako britva.

Daichi Okamoto

Daichi sledoval, ako sa naňho a na Hokkya rúti lavína nepriateľov. Na Hokkyovu otázku bez výrazu odpovedal: Neviem ako ty, ale ja sa nechystám umrieť. Zloťil pečate potkan – tiger – pes – vôl – zajac – tiger , ruku si priložil k ústam, z hlboka sa nadýchol a začal páliť ohnivé gule proti nepriateľom. Dokopy ich vypálil tri a z toho dve trafili súpera. Rýchlo vybral kunai, a hodil ho do súpera ktorého netrafil. Otočil sa na Hokkya so slovami: Beriem si tých napravo. ..

Kazuki Kamizuru

Sensei premýšlal, sám sa nezaujímal o dianie v dedine. Už nie. Avšak bolo v nej niečo, čo potreboval: A to niečo sa muselo prebudiť. Tá, ktorá ho zavolala, bola Meiko, slnko medzi klanom Kamizuru. Tak sa jej podobala. Jej vlasy, jej plachý úsmev, často striedaný s huncúckym. Sedával na tom mieste, kde ho Nikko objavil. meiko ho pristihla, ako sa odtrhnuté krídlo začalo hýbať, avšak nič nepovedala. Vytratil sa so svojich myšlienok s príchodom zeleného dažda, temných slz oblaku. Boli sme tam iba my traja. Aspoň som v to dúfal. "Nikko, musíme zohnať ostatných Jouninov a ANBU, aby sme upevnili postupne brá..."
Ucítil som bolesť. Slová sa mi zasekli v hrdle a deformovali pri vychádzaní z úst, Vyšiel chrapčot. Meiko vykríkla. Čo spravil Nikko som nevidel. Otočil som sa aby som uvidel nepriatelovú tvár, aby som mal aspoň niečo. Aby som si ho pripísal na zoznam tých, ktorých som mal v pláne zabiť. Dalších v poradí. Avšak nič som nevidel. Iba zelený dážď, len zelené kvapky. A opäť. od chrbta. V hrudi som mal 2 diery. Obidvé od chrbta, naplnené zelenou hmotou, slizkou na dotyk. Nikko ho narozdiel odo mna uvidel. Muž beztváry, bez oblečenia, bez nerovností. Iba hmota zelenej farby, takmer sliz. A potom, čo prepobol kazukiho druhý krát, sa rozpadol do kvapky dažda, ktorou aj bol. Kazuki dopadol a zvieral sa v krčoch. Ale teraz neodpadával, nevzdával to. Bojoval. Nechcel to zopakovať. Nechcel sa vzdať. Dážd padal dalej. Prvý generálou armády démonov sa ukázal.

Masa démonov, unikajúca z hory, sa lačne napájala strachom, aj ked už ho necítila. U dvoch geninov, slabých bytostí, nehodiacich sa ani pohladom na ich síly. 3 výbuchy tepla, 2 zasiahli členov ich rady a spálili ich kožu na ohlie. Oheň. Démony konečne zaregistrovali tie bytosti, ktoré sa sami seba nazývali Daichi a Hokkyo. Démonov bolo možno 50, postriekaných od krvy a potu. Vyzerali ako ludia, až na temné oči, plné vlastnej bolesti. Hrnuli sa do boja za vlastnou smrtou, chceli ukončiť vlastné trápenie. Okolo každého z nich vial temný plášť, či skôr opar dymu, ktorý ich nasledoval až do konca. boli ožiarený ohnom z úst Daichiho. Každý vyzeral inak, každý démon mal iný štýl boja, inú stratégiu. Boli iba na týchto dvoch budúcich legendách, čo urobia. Predsa len, kapitáni démonov ešte stále stáli na svojich vrchoch. A ten, kto by sa im postavil, by musel mať viac ako len trocha síly.

Renji>>>
Telá padali pod kunaimi, zdalo sa, že to je lahké. nechápal si, ako mohli týto muži dobyť bránu. Všimol si si zmeny. Oni boli slabý, avšak v obrovskom počte, bolo jedno, kolko ich zabiješ. A druhá, nápomocnejšia. tvoje ovládanie koutonu sa zrýchlilo, brnenie v rukách zosláblo. Akoby ten tréning nie len pridal novú techniku, ale zosílil aj tie ostatné. Istý Démon vykril kunai katanou. Kunai pretol katanu napoli a zasekol sa v lebečnej kosti démona. Čierny dym, ktorý ho obklopoval sa rozplinul v povetrí. Tvoja sílsa bola úžasná, zmenená, avšak iná, zvláštna. A démonov neubudalo. Strážcvovia umierali. nikto sa nedokázal brániť zo všetkých uhlov naraz, okrem hyugov a ich prekliateho byukuganu. Avšak ty si to nemal. Musel si túto nevýhodu vyvážiť inak...

/Sry Jut, musím počkať na tých dvoch kriplov
/edit by Juto: Adop! ja ťa raz zabijem

Renji Hagane

Moja technika slávila úspech. Teraz bol však čas pustiť sa do toho brutálnou silou. Bolo jasné, že tento tréning ma posilnil, aj keď tú techniku ešte neovládam.
"Kouton: Domu!" obalil som pravú ruku brnením, takže som mohol útočiť efektívne nablízko. Akurát sa mi to zdalo príliš jednoduché. Niečo tu je zle.

Nikko

Sledoval jsem svého senseie, poslouchal jsem, jak mluví, když v tom najednou přestal uprostřed věty. sensei ho pravděpodobně neviděl. Byla to hladká postava ze slizu bez tváře. Ihned po druhém útoku na senseie, se to rozplynulo. Jak s tím máme bojovat, když je všude kolem nás? přemýšlel jsem v duchu, když v tom mě něco napadlo. Nebyl to ten slizák, ale nápad jít ke stromu, aby na nás nemohl zaútočit zezadu. Meiko, pomoz mi odtáhnout senseie ke stromu, ten hajzl je v tom dešti, on se vlastně skládá z toho deště. zavolal jsem na Meiko. Jakmile jsem stál zády ke stromu společně s Meiko, tak jsem vytáhl luk, Nakoncentroval jsem do něj více chakry, protože boj na dálku je zbytečný, když může zaútočit kdekoliv. Čekal jsem, až se zase objeví.

Moroshi Maitre

Ku*va...to bylo první slovo co jsem si řekl když jsem se probudil a z okna viděl hromadu démonů kteří právě ničí naši vesnici. Na nic jsem nečekal nebyl čas se nějak rychle oblékat, hodil jsem na sebe jen kalhoty a boty. Triko by mě stejně nějak extra neochránilo a ještě by mě brzdilo. Na záda jsem si chtěl připevnit moje katany ale vzpoměl jsem si že je už chvíli nemám a že jsem si je zase zapoměl koupit. Tohle nase*e...řekl jsem si a rychle běžel do kuchyně a zal jsem si dva velké ostré kuchynské nože a asi čtyři menší nožíky které jsem si dal k opasku. Rychle jsem vyběhl ve na rozhlížel se jak moc hrozné to je. Stačilo mi pár sekund na to abych si uvědomil jak moc hrozné to je vzhledem k jejich počtu. Na tohle jsem byl už docela zvyklý ale vzhledem k tomu že mě ti zmetci probudili tkahle brzo tak jsem byl naštvaný.elmi naštvaný. Vytáhl jsem mé dva velké kuchynské nože a vyrazil ulicemi. Měl jsem v plánu zabít každého nepřítele který se mi připlete pod ruku.

Ichiro

Všechno se stihlo stát realitou během chvilky.... Bránou pronikli nepřátelé s velmi unikátním vzhledem. "Proti tomuhle mám bojovat? Děláte si ze mě srandu?" Zakončil jsem otázkou potichu a na celý náš tým se seběhlo několik démonů, na mě sice nejméně, avšak nejspíše nejzkušenější, což šlo lehce vydedukovat z toho, jak kombinovali Fuutonové a Katonové techniky. Letěla na mě ohnivá koule, ovšem dokázal jsem to zaregistrovat a vyhnout se jejich prvnímu útoku. Využil jsem své rychlosti a rozběhl se trochu do strany, začal dělat pečeť, abych je aspoň trošku zmátl a přitom celou dobu svíral dva výbušné lístky, až to vypadalo jako kdybych chtěl udělat něco na styl Housenka no Jutsu jsem je po nich hodil a těsně před doletem zařval "KAI!", čímž se automaticky spustil výbuch. Clona vytvořená kouřem z výbušných lístků a zdejšího povrchu po nějaké chvilce začala opadat, já však stále nevěděl, jak to s nimi vypadá.. jestli je takový jednoduchý útok dokázal poslat na druhý svět nebo jestli stále žili. Nedělal jsem si však příliš velké naděje a stále dával pozor na nečekaný útok, v ruce jsem pevně svíral svou katanu a mezitím se ohlédl na Tahisra, jak se mu daří v tom jeho boji. "Dávej si hlavně bacha ať tě nezabijou.." Problesklo mi hlavou při zlomkovém pohledu na něj, dále jsem se už snažil věnovat pouze svým soupeřům.

Hokkyo

Je asi na čase zemřít! Poté se jeden meč zbarvil do černa a ten druhý do bíla. Poté oba začali jako by hořet plameny stejných barev. Po vytažení Hokkyo jen zavřel oči a postavil se do bojového postoje.jaký to bude asi pocit ta smrt?

Hokkyo & Daichi

Kunai, vyšlahnutý Daichim preletel kostou a zastavil sa v hustej sivej hmote. Samozrejme to nestačil. Okolo Hokkya. Dvaja z nich zložili pečate. temná hmota okolo nich viala. Zem začala praskať, Hokkyo stratil rovnováhu. Vo vzduchu sa temne zatmeli čepele aj ich majtelia, ktorý sa chystali oddeliť hlavu od tela. Gilotína. Vo vzduchu katany, pomocou zeme nebezpečná udalosť. Další skúsili rovnakú techniku, či skôr rýchlovraždiacu stratégiu na Daiciho. Nefungovala. Démony sa zvierali v krčoch, kašlali krv. Uprostred 4 tiel stál Daichi. Zvyšok démonou upriamil pohlad na neho. Bol to predsa len dieťa, sotva vyspelý genin. A on porazil ich bratov. Nemožné.Okolo dvojce geninov sa rozovrel kruh. Mohlo by sa to nazvať aj ako bojová aréna, avšak to nevystihovalo vlastnosti tohoto súboja. Bolo to, ako keby ovečka objavila smečku vlkov. Alebo to bolo naopak?

Meiko Kamizuru

Meiko vystrašene prikívla. Dážd padal dalej, telo sa neobjavovalo. Možno len nemalo záujem o geninov. Ale potom to prišlo. Kvapkanie v daždy, neutíchlo, avšak zmenilo svoj rytmus. Ako ked počuť žblnknutie jednej jedinej kvapky rosy do mláky, rovnako silno bolo počuť túto zmenu. Meiko vykríkla. Sensei zastenal. Kvapky dažda vyplnovali prázdno v posatve... každoiu kvapkou vyzeral viac ako človek, avšak tak to skončilo. nič nepovedal, akoby aj mohol. Ziaden otvor pre ústa nemal. jeho telo bolo pokrútené, ruky priliš dlhé a nohy príliš hrubé. vyzeral by smiešne, keby si nevidel jeho bezsmyslovú tvár. Žiadne uši, oči nos, nič, čo by odrážalo nejaké emocie. Pravdepodobne ani necítil bolesť. V ústach si pocítil žlč. NEch to bolo čokolvek, či už človek alebo démon, jedna vec bola jasná. Musíš ho zabiť skôr, ako on zabije teba. Dážd bol všade...Utiecť sa nedalo. Prázdne vyhlbeniny pre tvár sa na teba dívali. Bol si jeho...

(zvyšok zajtra tj (JUT-L, MORGEN) PS strašne unavený

Akira Turaki

Ještě chvíli jsem sledovala ty malé geniny, jak se snaží odvrátit skoro nevyhnutelné, ale celkem jsem si tento pohled užívala.
Pak jsem vyrazila k dalšímu bojišti, kde bojovali Hokkyo a Daichi, těm už jsem chtěla pomoci, a tak jsem se kousek od nich zviditelnila a počkala, až si mě démoni všimnou, abych je mohla nakopat. Genini si mě všimli skoro hned, žena v černém plášti s maskou, ale doufala jsem, že mi démoni půjdou naproti a taky by se mohli zabíjet sami od sebe.

Hokkyo

Vyskočil do vzduchu a začal okolo sebe točit černým mečem. Temné plameny se začali zvětšovat až do chvíle, kdy Hokky mečem mávl a plameny vyletěli na skupinu Démonů. Poté opět dopadl na zem a stoupl si zády k Dsichimu. Bílí meč následně začal svítit oslepujícím bílím světlem.

Nikko

Už jsem vyřešil jak se bránit před útokem do zad. Jak se bránit před zbytkem, to bylo ještě potřeba promyslet.Je sensei v pořádku? zeptal jsem se, ale pak mě napadla vhodnější otázka Přežije? A kdyby ne, co bych s tím stejně dokázal udělat. řekl jsem si pro sebe a začal přemýšlet, přemýšlet jak bojovat se samotným deštěm. Až pak mě něco napadlo. Bylo to riskantní, pravděpodobně nefunkční,, je možnost že možná umřu ale pokud nic neudělám, tak výsledek by byl stejnak stejný. Zkusím bojovat s vodou ohněm. pomyslel jsem asi a rozhodl se poprvé vyzkoušet svoji novou techniku. A možná i naposledy.

Každý jeden bojoval. Genin, Chunin, Jounin. Bojovali za jedno. Za prežitie. Avšak démonov bolo stále viac a viac. Boje vrcholili pri každej bráne. ba dokonca aj v horách, o ktorých si obyvatelia Iwagakure mysleli, že sú bezpečné. každý bojoval. A každý vyhrával. Aspoň tak to v tej chvíli vyznelo. Aký boli ludia hlúpy, ninjovia namyšlený, v deň konca. Konca Iwagakure....

Hokkyo & Daichi & Akira

Každý démon padol. Každý zásah bol smrtelný. telá padali. Démony kričali v agónii. Akiru si všimli, mnohý išli proti nej. Kým sa slnko pohlo o hodinu, kým tieň sa predlžil. ležali v kaluži krvy, medzi mrtvymi telami a dychčali, možno iba geniny. Bolo to lahké. Hora démonov. Porazili strážcov, vybraných členov ANBU. možno to bolo iba prekvapenie. Telá ostali neporušené, rovnako ako miesta, kde ste ich zasiahli. Hmyz na nich nesadal. telá sa iba kopila. Boli ich možno 100 -120 a predsa boli slabší ako deti. Niečo bolo zvlášte. Hlavne ked začal padať zelený dážď. V ovzduší nebolo cítiť vlhkosť ani síru, ako sa hovorilo a démoných daždoch. Iba teplo striedané s chladom. Oheň z ľadom. V okolí boj skončil...

Renji Hagane

Tvoj kov bol čisté železo, nepoddajné a krehké ako ty. každý úder, ktorý si zasadil, zasiahol svoj ciel. Bolo to takmer dokonalé. Démony boli pomalý, ich obrana krehká. Ich šialenstvo sa postupne menilo v strach a strach v smrť. Aspoň tak to vyzeralo. Obrancovia sa začali opäť zoskupovať. vyhrávali ste démony umierali. Iwagakure vyhrávala. keby boli všetci démony rovnaký, k výhre by stačili aj geniny. Prešla možno hodina, ked boj ustal. vyčerpaný muži si lahli vedla tiel svojich bratov a oddychovali. Iný zbierali zranených, aj ked oni sami nemali dostatok síl, aby sa udržali na nohách. Vyhrali ste. Bol čas zbierať mrtvoli.

Ichiro & Tashiro

Boj bol všade rovnaký, o chvílu k vám pribehli posili, ked ste porazili svojich prvých súperov. Potom to už bolo lahké. Okolo vás striekala krv, žlč a pot. Zvuk ohna, posledných výkrikov mrtvych mužov a úder kovu o kov. adrenalín sa vypúštal, posiala mužov i ženy stále viac a viac za hranice síl. taký to bol boj. ichiro pocítil párkrát chuť ohna. Ruka bola spálená do odtieňa čiernej. Krvácal, aj ked mnohé z jeho zranený zvaril späť oheň, ktorý ho spálil. Avšak predsa ich zabil najviac. Viac ako Tashiro, ktorý odrazu v strede boja ucítil bolesť v rukách, ako by ho rezali do krvy, ktorú stále nedokázali nájisť. Až po boji sa prebral. Aj ked bol bledý a nespomínal si, prečo odpadol, bol asi najsilnejší, s najviac chakry. Ostatný boli vyčerpaný...až príliš. Ale teraz to bolo jedno, vyhrali predsa, alebo nie?

Moroshi Maitre

Chlapec so sekáčikmi vrieskal a hladal súperov, ale vždy, ked nejaké obiavil, sundali mu ho pred nosom. Asi 15x to bol Maitre, ktorý sa hned po tom stratil, ale vždy sa objavil, ked si našiel dalšieho súpera. k žiadnemu boju si sa nedostal. Začal pršať dážd, zelený, ani teplý ani studený, vždy iný. Potom boj skončil, kriky ustali a ty si si ani raz nezabojoval. Ani raz. bolo to nefér, všade mrtvoly a ty stále plný energie, plný chakry. Ale svojimi očami si stále videl, svojimi ušami počul. Nebol to koniec. Chakra vírila smerom na východ. V tej chakre bolo cítiť krv, krv Tsuchikageho.
Mohol si sa rozbehnúť tým smerom, smerom von z dediny. Alebo si mohol ostať a pomáhať starcom a detom, ktoré sa nezapojili boja odnášať ranených.

Nikko

Telo sa k tebe blížilo, bolo už na dostrel, na dosach tvojej novej zbrane, ked zastalo. Meiko vykríkla. Tekutina okolo miesta, kde mali byť ústa, sa pohla. Vyzeralo to takmer ako úšklbok. Potom sa rozpustil a nechal ťa stáť v daždi, ktorý neustal, len sa rozšíril nad celú Iwagakure. Boje si už nepočul, len senseiove výkriky bolesti a Meikine vzlyky. Bolo to silné dievča, ale pred démonmi svojich nočných môr utekal každý. Ten muž, ktorý na vás zautočil, musel byť z klanu Ta-Ru, nový klan ktorý sa k vám pridal. Klan slizu a rovnakej povahy. Meiko dalej vzlykala, sensei začal v prichádzajúcej horúčke blúzniť, vykrikoval mená dávno mrtvych osôb. Ale boj ustal, mohol si im pomôcť, uchlácholiť. Ak si to dokázal. Predsa len, dážd neustal...

??? Sorino

Modrý dážď presiakol jeho oblečenie. Jeho oči, žiarivé odtienom mede sa dívali na dedinu. Videl každý jeden boj súčastne. Ked jeho démony padali, nepohol brvou, len sa díval, ako armáda Iwagakure ničí tisícku demonov. Boli zranený, videli umierať svojich bratov, priatelov, a predsa vyhrávali. Chápal to, raz bol predsa súčastou tejto armády, kým nezabil Tsuchikageho, starca, ktorý mu dôveroval. Pyashi sa k nemu otočil. Zrušil som to, takže dúfam že máš nejaký plán. Už som mal jedného Jounina na lopatkách.
Sorino prikívol. Musel. A otočil sa. Striebro na jeho hrudy Zacinkalo. Krvavý diamant sa zaleskol. Plyn v jeho strede sa víril a svietil rôznymi pohybmi a farbami. Pravý démony, možno 800, sa zadívalo na neho svojimi očami. Nechápal ako si ich ludia Iwagakure mohli zameniť za tie telá s ich chakrov Sorino zavrel oči. Sústredil sa. Telá démonov v dedine sa začali dymiť, meniť v temný dym, ktorý odvial vietor na sever, do drahokamu. 999 duší, povedal pán, Tisícu tam vloží sám. Sorino sa zadíval na démonov a začal hovoriť. Jeho hlas bol tichý, mierne chrapčavý. "Vás pán vás sem zavolal, aby ste pre neho dobili Iwagakure. Teraz sú ludia slabý, opitý vítazstvom. Teraz je vaša šance, deti temna, pomstiť sa. Vaša šanca byť opäť prvou rasou sveta."
Drahokam žiaril. 999 lúčov z neho vyšlo, z tých lúčov 999 tiel a duší, posilnené démonou chakrou Enkahu, Jashinovho syna. Nová armáda zautočila. Teraz to začalo...skutočne začalo...

Renji Hagane

Tento boj sa mi nezdal. Bol až príliš jednoduchý. Ale našich padlých bolo tiež dosť. Cítil som sa dosť blbo. Čosi ako ranná nevoľnosť, až na to, že toto bolo spôsobené mojim kekkei-genkai. Potreboval som pauzu, preto som uchýlil dozadu. Ako to asi zvládol Turaki? Bolo na čase ho vyhľadať. Ak je vážne ranený, medici sú dosť zaneprázdnení a možno na neho zabudli. V tom lepšom prípade zase otravuje moju matku. Začal som teda prehľadávať bojové pole kľučkujúc medzi mŕtvolami démonov aj našich.

Vietor vial v rozmaru jedyného démona. Démony, pravý aj prekliaty umierali pre svojeho pána, znova a znova. Boje zúrili, vyčerpané armády ludí sa stretávali s prívalom démonov, znova a znova. Na ich perách zamrzol úsmev, ale boj neprestal. Bolesť v kolene, zlomená ruka, rez cez hrudník, nič sa nemenilo, boj stále pokračoval. Slnko zapadalo, armáda ninjov riedla každým okamžikom rýchlejšie a rýchlejšie. A tý, čo ich mali chrániť, sa neukázali. Tsuchikage, mnohý Jouniny a dalšie legendy sa len schovávaly a čakaly, kým krv zaschne a nahradí ju nová. Deň ustal, nastalo noc, pochodne sa rozhorely, výbuchy jílu, žiar osvetloval oblohu, zatienil mesiac, skrytý za dymom z ohna a výbuchov. Shinobi sa stiahli, späť do vnútra dediny, brány neubránili, domy svojich rodín nespásili. Krvavá bariéra, z miest, kde stáli brány, sa vstýčila do podoby červenej, hmlistej pyramídy. Jej farby sa menily od krvavo červenej do čiernej, rovnako ako ich duše. V špirálach sa krvavá hmla vírila, menila a strácala. Pomaly zmenšovala. Každý cítil, ako stárne, síla sa stráca, kosti praskajú. Nemožné. Jediné slovo, ktoré mohlo padnúť v týchto chvílach. Technika, či síla boha? Dalo sa to rozlíšiť? Otázky, samé otázky sa miešali v hlavách ninjov i obyčajných ludí. Boj však pokračoval. Démony boli nemený. Ako chcete ovlyvniť stárnutým osobu, ktorá prežila éru ninjov? Ktorá bola pri vzniku ludí? Avšak tieto otázky nedostali odpoved, boj nekončil a neostal priestor pre otázky.....

„Ááááááááááááááá“ Vykríkla posledná spása klanu Sorino. Z úst mu stekala krv. Psy útočili len preto, aby následne skapaly pod čepelou jeho meča. Náhrdelník parohatého boha žiaril na jeho nahej, skrvavenej hrudy. Čepel sa leskla od krvy zvierat, psou, žiab, sokolov. Tsuchikage proti nemu stál a usmieval sa. Užíval si boj. Ruky mal zložené vo vreckách, v ústach cigaretu. Biele vlasy starca kontrastovali z jeho pokožkou dvadsiatnika. „Stačilo ti, Sorino?“ Náhrdelník žiaril. Krvavá červeň ožiarovala dážd. Vrhol sa do útoku s bjovým výkrikom zelene. Pyashi, predposledná generácia klanu Ta-Ru zvierala vo svojich rukách celú Iwagakure. Cítil každý pohyb, každú strechu, každú obäť jeho predlžených rúk. On bol jediný skutočný démon, všetkým, len nie krvou. A aj tá sa menila. 3 Jouniny s ním naraz bojovali. Bratia Sorino, bývalá generácia ich rodu, bez tej, ktorá by ich nasledovala. A ten idiot, Sousari Taiqza. Ten, čo rpekazil plány ANBU route, aj ked bol ich členom, ten, čo zabil vlastného otca, len aby získal miesto, po ktorom túžil, aby dalej hral svoju hru. Boli si tak podobný. Pyashi zomrel tisíckrát a ani raz. Sedel schovaný, hladný a mierne vyziabnutý. Jeho telá z kvapiek dažda, okamžiky ich života a okamžiky ich smrti. Bratia bojvali spolu, ako vždy, odo dňa, ked zomrel Yushi. Chakrové čepele pretínali kvapky zeleného dažda, klonov z nich stvorených. Avšak nech pretneš kýkolvek počet kvapek, búrku nezastavíš. Sousari horel, síra syčala z jeho tela a svetlo trhalo jeho pokožku. Kvapky sa vyparovali. Tieto boje boli nekonečné. Viac Pyashiho zaujímal Kage, jeho síla a schopnosti. Ale aj tak to bolo nepodstatné. Načo by mu boli schopnosti o chvílu mrtveho človeka. Nikto predsa neporazí Sorina, jedného Tsuchikageho už zabil, druhý bude iba jeho slabý odvar. Kosť praskla. Tsuchikage vykríkol. Summony sa vyparili v oblaku dymu. Skrvavený Sorino stál pred Tsuchikagem, lapal po dychu. Čepel sa matne leskla, pohlcovala aj ten kúsok svetla, ktorý presvital cez oblaky. Krv zaschla zlepila jeho vlasy o tvár a zakryla pravé oko. Čepel bola naklonená k Tsuchikageho hrdle, pol metra od neho. Druhou rukou si odkryl vlasy s tváre, aj ked to nepotreboval. V očiach nemal hnev, len únavu. Nikdy v nich nič iné nebolo.
"Vzdaj sa ôsmy! Vieš že bez techník je aj ten najsilnejší ninjutsista slabý, bezmocný. jediná ich slabina, ked sa pretali venovať ostatným a ty ovldáaš na Kage úrovni "iba" Ninjutsu, Saigo Tenpura"
Tsuchikage, týždeň zvolený sa zasmial. Bol to ten druh šialeného smiechu, ktorý vydávajú šialený doktory. Smiech, ktorý značil chybu. Smiech, ktorý vždy znázornuje koniec niekoho histórie. Saigo zvieral polámané kosti pravej ruky. Prsty boli skrútené do nesprávneho uhla. Z malíčka ostál iba pahyl. Avšak stále sa smial. Bol úplne iný ako jeho predchodcovia, múdry, starý a pokojný muži. Nie, on bol taký, akého daná doba potrebovala: šialenca s 9 prstami.
"Myslíš, že som si to neuvedomoval? Že nepoznám svoje slabiny, orle? Hlava sa sklonila a zadívala na ruku. Keby človek nepočul tie slová predtým, myslel by si že sa vzdáva. Tsuchikage iba potichu vyslovil. "Suiton: Suiryuudan no Jutsu" Voda sa zvlnila, tvár draka pohltila Sorina. "Katon: Goukakyuu no Jutsu" Voda vybuchla v paru. Drahokam v náhrdelníku žiaril, ked Sorino dopadol na zem. Jeho deník, knížka ktorú mal stále pri sebe, sa otvorila dokorán pri dopade na zem. Na väzbu pršal zelený dážd a spšky z vodného draka.
"Ako? ty si.."
"Nie...Nebola to časovaná technika, bolo to tu a teraz...a ako som to urobil?" Úsmev sa roztiahol a popraskal zaschlú krva čerstvé stehy na tváry. "To mrtveho nemusí zaujímať." Vystrel ruku, zložil ju do tvaru detskej pištole. Krvavá pyramída im osvetlovala tváre, rovnako ako drahokam na Sorinovej hrudy. 999 duší sa vírilo, ustupovalo pred poslednou, temnotou ktorá drahokam stvorila. Drahokam praskol, oslnivé svetlo oslepilo Kageho aj Zradcu. Parohatý démon vstúpil do Iwagakure ako tieň, ktorým aj bol. Lebka padlého zvierata, dávno vyhynulého, sa dívala na Iwagakure no sato.
"Toto je ono?" Povedal, ked vytiahol z ležiaceho Sorina náhrdelník. "Tá legendárna Iwagakure?" Vzdychol si. a Postavil sa.
"Tsuchikage" To bolo jediné slovo, ktoré k nemu smerovalo. Vietor podlahol síle toho slova. Krv vystriekla, akoby pod náporom tisíc mečov a telo spadlo z kaňonu ako handrová bábika. Moment prekvapenia. Jeho bratia by možno počkali, kým sa spamätá, chceli sa s ním hrať. Ale on bol iný, príliš poznal ninjov, príliš poznal ich sílu, sílu toho dobytka. Pyramída sa rozpadla. Jeho sluhovia k nemu pristúpili s chladnym odstupom.
"čo teraz môj pane?"
"Otec je pripravený vstúpiť, moji bratia a ja sa teraz hádame, kedy a ako. Ja pripravujem prístup."
Pane ja som sa skôr pýtal čo s Iwou?"
Démon odstúpil, otočil sa, náhrdelník, jeho dielo mu vialo v ruke.
"Aká Iwagakure?"
Červená žiara vybuchla v ešte oslnivejšom svetle. Síla vybrovala v zemi, vo vode, vo vzduchu. Vietor ho poslúchol. Iwagakure bola iba kameňe a hlína. Vietor bol večný. V tedy zasekol. Milión mečov pretalo celú Iwagakure. Každý dom, každé zviera. Ako domček z karát sa hlína rozpadla na prach. kamene vo dví. všetko lahlo prachom. Démony, ludia, zvieratá. Enkaha, syn temnoty sa pod maskou usmial a rozpadol sa v dym. 999 duší bolo spálených v hrubú sílu chakry.
Prach sa usádzal, avšak démony už boli preč. Dokázali to, po čo prišli. Iwagakure padla, najsilnejšia a najstaršia z dedín. Už im nikto nestál v ceste.....
Sorino sa posledný krát pozrel na spúšt a zodvihol svoj deník...

(Ako by to asy vyzeralo keby som hral, nenašiel som vhodné videá)