Kde to som? (Nagashi)

Zalialo ťa svetlo, akoby tebou prechádzalo, stál si uprostred miestnosti, miestnosti zaliatej svetlom, no nikde nebol jeho zdroj. Svetlo ako keby vznikalo priamo v miestnosti a ty stál vo svetle. Miestnosť bola dokonalá, nedala sa rozoznať podlaha od stien a steny od stropu všetko vyzeralo ako jedno, akoby to bolo len v tvojej mysli a nebolo to skutočné. Jedno bolo isté nikde neboli ani dvere ani okná, ba dokonca tam nebola ani chodba ktorou si sa sme dostal, hlas mlčal, možno ťa opustil, no možno vyčkával.

Kumori


Čudoval som sa kde to som no napadala ma iba jedna vec. No nevedel som kde to som. Chvíľu som sa tu rozhliadal. No po chvíli som si na to svetlo už zvykol. Znova a znova som sa pokúšal ozvať k tomu hlasu, no nikto mi stále neodpovedal tak som si sadol. Začal som sa hrať s kunaiom. Potreboval som si iba trochu oddýchnuť pretože som už niekoľko dní stále na nohách. Chcel som sa stať hrdinom dediny a zachrániť všetkých, pretože ma doteraz nikto nebral veľmi vážne. Nikto ma nebral ako ninju vážne a tak som sa rozhodol že im ukážem kto som. Po chvíli rozmýšľania som sa znova postavil trochu sa pretiahol, pretože mi úplne stuhli a tak som nebol vôbec pripravený na boj, no ani mi v najmenšom nenapadlo že bi tu na mňa chcel niekto zaútočiť kedže som tu nikoho nevidel. No potom som si spomenul na Azraelové slová. A potom mi to doplo. Doplo mi že kde vlastne som celý ten čas bol. A kde som práve aj teraz. No zo strachu sa mi začali klepať kolená, čiže som už vôbec nemal šancu vyhrať žiadny súboj.

Ozvalo sa prasknutie a svetlo akoby na povel zhaslo, behom stotiny sekundy si stál v naprostej nepreniknuteľnej tme, niečo napĺňalo tvoje srdce bolo to súženie, bol to strach. Začul si šepot no akoby prichádzal od všadiaľ no zároveň odnikiaľ, bolo to zvláštne no desivé. Hlasy sa približovali a vzďaľovali ako by ich do tvojich uší prinášal sám vietor ktorého tu nebolo. Vrava narastala, a zrazu nastalo ticho, bol si tu sám, nevedel si či si mŕtvy, alebo živý, nevedel si či je tvoj duch ešte v tvojom tele alebo už nie, ostala len myšlienka, myšlienka ktorou si bol ty, myšlienka uprostred tmy. Tvojou úlohou teraz bolo dostať sa von, nájsť tú správnu cestu.

Kumori


Po chvíli som si uvedomil že som zrejme mŕtvy, alebo som stále nažive? Nič som nepočul nič som nevidel, nevedel som čo robiť. Myslel som si že nieje cesty späť a že tu určite zomriem. Chcel som mať viac priateľov, ktorý bi ma uznávali no zatiaľ sa mi to nepodarilo. Rozhodol som sa dostať von za každú cenu. No pred tým som znova a znova kričal na hlas v mojej hlave aby sa mi zase ozval a aby ma zaviedol von. Vedel som koho je to hlas. Teraz bi som asi najradšej bojoval alebo sa niekde potuloval, ako riešiť toto. Pomyslel som si. skúšal som, hľadal som ale nikto sa mi nechcel ozvať no neskúšal som takmer nič. No v tej chvíli mi preblesklo hlavou. Okamžite ešte v tej chvíli som namotal výbušné lístky a tie som namotal na lanko. Potom som použil svoju techniku a hodil som ich okolo seba a vyskočil som. Keď už boli v dostatočnej vzdialenosti odo mňa zreval som. KAI!!! A tak aspoň na chvíľku som uvidel záblesk miestnosti v ktorej som sa práve nachádzal.

Zvolal si svoje "KAI" a svet okolo teba akoby sa začal víriť, farby sa menili rýchlejšie ako na obrazovke a všetko doprevádzalo ohromné škrkanie ktoré prehlušil ohromujúci hlas. Nie! Chceš sa zabiť? hlas sa ti ozýval ešte niekoľko sekúnd v tvojich ušiach, no potom si si niečo všimol, celá Getsu, ba či celý ostrov ti ležali pod nohami, stál si na rímse veže vysoko nad zemou. Keby nebolo jasno, stál by si až nad oblakmi, tento pohľad bol nádherný, napĺňal ťa šťastím, ale i niečim zvláštnym. Videl si ľudí malých ako mravce pod svojimi nohami, videl si ako v Getsu vyrastajú nové budovy, chrám a palác, niečo doteraz nevídané. Napĺňal ťa pocit akoby ti patril celý svet, akoby si bol samotný Boh.

Kumori


Nevedel som kde som a časťou ma napĺňalo šťastie a zase iným dúškom aj strach. Skúšal som znova a znova privolať ten hlas no nedarilo sa mi. Nevedel som čo mám robiť, nevedel som kde mám ísť. A tak som začal rozmýšľať o živote. Či sa vôbec ešte dostanem z tejto veže alebo si tu mám zvykať. Jedno mi bolo isté som na tej veži. Dokonca sa mi aj zdalo že som videl Inariho. No ale v každom prípade má chcú zabiť. Tak som sa začal rozprávať sám zo sebou. Keby ma niekto videl myslel bi si že som blázon alebo čo. No prehovoril som zo strachom v hlase. Prosím vás vy si zo mňa strieľate?! Prečo ste ma odvliekli až sem? Chcel som od vás iba vysvetlenie prečo práve naša dedina? Ja viem ja ju tiež nemám veľmi v láske ale je to môj domov, a ja sa ho nehodlám vzdať! Takže preto vás žiadam aby ste opustili našu dedinu. Dopovedal som a okamžite som sa pozrel hore a v duchu som si hovoril. Nepozeraj sa dolu!

Svet sa ti z novu zavíril pred očami a ty si spadol z rímsy a letel strmhlav k zemi, no nedopadol si, ale bo si v akejsi miestnosti, v ktorej pulzovali farby a pred tebou sa zjavil znak, znak vtáka, znak Tenshi. A ozval sa hlas. Zabiť ťa? prečo? Nemám dôvod ťa zabíjať. Nemám možnosť opustiť dedinu, vlastne ani neviem kam bolo moje vezenie prenesené, naše ciele sú spoločné. a po týchto slovách hlas stíchol miestnosť vybledla znova do dokonalej bielej v ktorej sa nedali rozoznať jej hrany no znak ostal visieť pred tebou, ako pripomienka na to kde si.

Kumori


Zrazu som s chladnou hlavou povedal. A čo také si urobil keď si vo vezení? Čakal som na jeho odpoveď no nejaký ten čas mi nešlo do hlavy Aké vezenie ?! A ani ten znak vtáka mi neprišiel najnormálnejší tak som sa k nemu priblížil a strhol som ho tak silno ako som len vedel. Čakal som že sa niečo stane že tú záhadnú osobu konečne uvidím. No zatiaľ sa nedialo nič. Miestnosť sa nezmenila ako vtedy. Tak som sa ho znova opýtal to čo vtedy.

znak stále svietil a visel v priestore, nedosiahnuteľný, nezničiteľný, neprehliadnuteľný odpoveď na tvoju otázku sa ozvala skorej akoby si čakal Nič som neurobil, to je ten problém. Podľa pradávnej, mocnej zmluvy sa nedalo nič robiť. hlas stíchol a naskytlo sa ti hrobové ticho, čas na premýšľanie, čas na odpoveď, alebo ďalšiu otázku, ktorá to určite visela na jazyku ako nepochyboval tajomný hlas.

Kumori


Aká pradávna, mocná zmluva?! Hlasno som zakričal. A čo odo mňa vlastne chceš?! Prečo si ma sem dovliekol ?! Povedal som mu to rozhorčene. A čo je to vlastne za znak?!Po niekoľkých chvíľach som sa upokojil a opýtal som sa ho. Ako ti môžem pomôcť?

Na odpoveď hlasu si dlho nečakal, no odpovedal kľudným tónom, akoby tvoje kričanie vôbec nevnímal no odpoveď bola úsečná Nie si hoden poznať zmluvu a na tvoju druhú otázku prišla odpoveď tiež no po krátkej odmlke To ty si predsa chcel ísť do veže, videl som ti to v srdci. no na otázku o znaku ti odpoveď neprichádzala odpoveď prišla až po tom čo si sa ukľudil, no prišla zvláštna Si plný otázok. no človek pozná len málo odpovedí a ešte menšieho počtu je hoden. nasledovala krátka odmlka a potom rada do života Nájdi svoj vnútorný pokoj a odpovede prídu sami.

Kumori


Čo vnútorný pokoj? Čo sú to za nezmysli? Tieto otázky mi prebehli hlavou. No ja som sa začal sústrediť a opakoval som si otázky ktoré som sa pýtal sám seba pred chvíľou. Ale ako mám nájsť vnútorný pokoj ?

Prišla ti krátka odpoveď Otázky plodia len ďalšie otázky, vypusti všetko von z hlavy, prestaň myslieť. bolo zrejmé že hlas pozná aj tvoje myšlienky, že v tebe číta ako z otvorenej knihy. No ďalej sa už neozýval, miestnosť trošičku vybledla akoby niekto stiahol jaz na obrazovke a začalo sa ozývať pravidelné padnutie kvapky o vodnú hladinu, člupkanie neustávalo a pokračovalo ďalej svojim tempom a svojou silou.

Kumori


Ak si mi vtedy vyčítal z môjho vnútra že chcem ísť dnu. Tak potom vieš že chcem ísť teraz späť von. Ohriakol som sa na neho. Áno počul si dobre chcem ísť von už ťa nechcem zastaviť. Pochopil som že ty nie si nejak zlý. Ty vlastne za to ani nemôžeš že si tu. Ale niečo mi vysvetli. Ako som sa sem dostal?

Na tvoje otázky ďalej odpovedal už len tvoja ozvena, ozvena umelo zosilnená čiže to znelo akoby si sa rozkrikoval na nejakú veľkú katedrálu, do uší ti stále dorážal len tvoj hlas, no bolo cezeň aj prenikavo počuť kvapkanie. Hlas čo ti radil, čo sa s tebou rozprával však ďalej neodpovedal, ostával ticho a zrejme trval na svojom. Trval na tom že ťa pustí ďalej len ak dosiahneš vnútorný pokoj, cesta späť už nebolo.

Kumori


Už ma to začínalo pekne štvať. Snažil som sa upokojiť no prišlo to až po chvíľke. Sadol som si a začal som relaxovať. Načerpal som si trochu novej čakry a snažil som sa nájsť svoj vnútorný pokoj.

Spomaliť až celkom zastaviť nebolo také jednoduché. Kvapkanie vody pôsobilo ako rušivý element. Bolo nastavené tak aby keď si bol celkom na dosah k vnútornému pokoju, tak ťa z neho malo vytrhnúť, žblnkot vody bol po krátkom čase takmer neznesiteľný. Ostávalo ti len ho prijať a prestať vnímať svoje okolie a dosiahnuť stavu prázdna.

Kumori


Upadol som do akéhosi tranzu a prijal som vnútorný pokoj. Vnímal som iba svoje okolie. Nič viac. Sám seba som sa spytoval pár otázok. No tie som si zatiaľ nechával iba pre seba. Po chvíli sústredenia som dosiahol stav prázdna. Veľmi som sa sústredil, chcel som ísť domov. Chcel som znova vidieť svojich priateĺov a porozprávať im o mojom zážitku. Veľmi som chcel ísť späť.

Vnútorný pokoj je stav bez myšlienok, stav kedy si uvedomí človek samého seba a zjaví sa mu čo je skryté. Pomaly si sa blížil k tomuto stavu, no v tvojej hlave stále vírili myšlienky. Bolo dôležité aby si zistil čo je pred tebou skryté. Nájsť cestu bez jedinej otázky bolo to pravé riešenie. Nastával pokoj. tok tvojich myšlienok sa spomaľoval. Nastalo ticho, kvapkanie vody si nevnímal, tvoja hlava bola prázdna, nebolo v nej ani jeden otázky. Tvoje oči uzreli bránu, bránu ktorá v miestnosti nebola bola presne pred tebou. stačilo ju len otvoriť a nazrieť čo za tajomstvá ukrýva.

Kumori


Keď som uvidel tú bránu onemel som od úžasu. Pomaly som ju šiel otvoriť. Cesta k nej sa mi zdala nekonečná. Chcel som aby tento pocit trval večne. Bol som ohúrený týmto zjavom. Podľa môjho názoru sú všetky odpovede skryté za ňou. Pomaly som k nej došiel a začal som ju otvárať. Nešla otvoriť práve najľahšie, no ani mi to veľmi neprekážalo. Otváral som ju pár minút no nakoniec sa mi to aj podarilo. Chvíľu som váhal či nazrieť dnu no nakoniec som prekonal svoje obavy a strach a nazrel som dnu.

Brána sa otvárala ťažko, bolo to len kvôli tebe, všetko sa dialo v tvojej hlave, táto brána predstavovala psychický blok, akúsi ochranu myslel pred tými ktorý v nej nemajú čo robiť, no fungovala i naopak. Brána sa otvorila a ty si uvidel chodbu, chodbu ako z iného sveta, bola osvetlená, dokonalý mramor na podlahe, dokonalé steny, pôsobilo to nádherne, no na pohľad sa zdala nekonečná, bola to cesta a nikto nevedel čo je na jej konci. Mal si tú odvahu vydať sa v pred? Stále sa posúvať k jadru veci, až k samému srdcu? Bolo to na tebe no cesta späť sa nemusela vždy zdariť. No teraz tu bola cesta, dláždená. Bola to istota.

Kumori


Vedel som že ma na konci tejto nádherne dláždenej chodby čakajú odpovede. No ja som ani dlho neváhal či zostať tam kde som. Okamžite som sa vybral a šiel som ďalej a ďalej. Keď som šiel po chodbe všímal som si nádherne dláždené múry. Stále som sa približoval k cieľu. Nevedel som ako ale stále som bol bližšie a bližšie. Chcel som ísť už konečne domov a o všetkom porozprávať svojím priateľom.

Koniec sa blížil. Na konci tunela bolo svetlo, aké poetické. Určite si chcel vstúpiť do tohto svetla. Bol na ňom koniec, teda aspoň to si si myslel. Svetlo ťa pohltilo, naplnil ťa pocit, pocit akoby si znovu vnímal svoje telo, akoby si sa vracal. Ostala tma. Cítil si že ležíš, otvoril si oči. Bol si v jaskyni. Už zase? Nie, tento krát to bolo iné jaskyňa mala východ nebola taká vlhká, bola sucha a videl si si aj na cestu po ktorej kráčaš. Ten pravý príbeh sa len začína.

Kumori


Jaskyňa?! Čo už zase?! Kde to vlastne som? Prekvapene som sa obzeral po jaskyni. Netušil som kde to zasa som, a vlastne mňa už ani nič neprekvapí. Čakal som už iba na to kedy ma niečo prepadne a zabije. No ja som sa smrti bál už odjakživa. Stále som sa hral na drsného týpka, ktorý sa nebojí ničoho. No opak bol pravdou. Stále som sa smrti bál. No teraz mi nebolo všetko jedno. Bol som celkom vystrašený z toho kde to celý ten čas som. Asi by som teraz najradšej z niekym bojoval.

Keď si sa porozhliadol tak si si mohol všimnúť že podlaha jaskyne postupne prechádza do dlažobných kociek na hrubo opracovaných až k mramorovej podlahe. Čim bližšie si bol k východu tým bola podlaha dokonalejšia. na konci čakalo svetlo. Bola to rozľahlá miestnosť. V strede miestnosti stál veľký modrý kryštál z ktorého vyrastal strom, strom plný života, priamo v ňom prekypoval. Mohol si si všimnúť ako cez korene pulzuje chakra, akoby vychádzala z kryštálu. Bolo len na tebe či to tu preskúmaš.