O 2 mesiace neskôr...

Seiji Garadon

Dny jako tyhle jsem přímo miloval. Ptačí zpěv, čistý vzduch a všude trosky a mrtvoly...Bylo to takové... uklidňující. V klidu jsem si ležel na střeše mého domu, sledoval mraky plující po obloze a čekal. Měl jsem rozpažené ruce a rozevřené dlaně. Najednou mi do jedné dlaně sedl pták. KŘUP! Ozvalo se pouze z jeho kostí když jsem sevřel ruku a z ptáka udělal kaši. Ihned jsem slezl ze střechy a vlezl do domu. Ptačí kaši jsem položil do kuchyně na prkýnko a vyndal nuž. V klidu jsem si pobrukoval zatímco jsem zbavoval ptáka kostí a peří. Poté jsem vyndal pánev, nalil na ní olej a dal na sporák. V klidu jsem si potichu pobrukoval pohřební melodii a z lednice vyndával různé věci a říkal si potichu pro sebe jejich názvy a dával je na pánvičku. Cibule, Paprika, Mrtvý mravenci, chili omáčka...Nakonec jsem to všechno promíchal a mezitím co se to všechno na pánvi smažilo tak jsem do hrnce s vařící vodou hodil to, co zbylo z ptáka. Kosti a peří jsem si schoval do krabičky kterou jsem dal na polici. Po pár minutách jsem usoudil že ptačí maso je už dost změklé a obalil jsem ho ve speciální směsi slizu ze slimáků a javorového sirupu. Poté jsem ho přihodil na pánev a párkrát pánev promíchal. Po několika dalších minutách už to všechno bylo hotové a pták byl krásně osmažený do křupava. všechno jsem to hodil na talíř a vyndal hůlky na jídlo. Itadakimasu!Kekeke...řekl jsem si pro sebe a skoro až démonsky jsem se zasmál. V klidu jsem se pustil do jídla. Nazvu to...Seijiho tajemná masová směs! Kekeke... řekl jsem si pro sebe a zase jsem se zasmál. Ale...Něco tomu chybí...Už vím! V tu chvíli jsem vstal od stolu, došel k mrazáku a otevřel ho. V něm bylo asi 50 tyčinek Ichibaru naskládaných na sebe. Jednu jsem vyndal a na struhadle jsem ji nastrouhal do jídla...Pokud se tomu dalo říkat jídlo. Poté jsem se vrátil k mé předchozí povinnosti. Mnohem lepší...Řekl jsem a pochutnával jsem si dále na tom chutném kuse masa s krví a pár vnitřnostmi, které jsem z něho nevyndal. Ale ti mravenci tomu dávali tu pravou chuť. Celý den jsem neměl nic v plánu, takže jsem s tím nijak nepospíchal. Vypadalo to docela i normálně...Ale kdyby to ochutnal někdo jiný než já asi by umřel na nevolnost.

- Seiji

Slabé klop klop klop-kanie... Otvorila som pomaly dvere, ale nikoho som nevidela. Hmmmm. Kde býva? Veď to malo byť tu. V tom som začula praskanie. Zmizla som a začala som sledovať tvoju osobnosť. Bola som ukrytá za strechou resp. za domom. Bola som tam ukrytá niekoľko minút no v tom mi prišlo na um, že nie je vhodné sledovať známych ba aj neznámych ľudí. Práásk! Dvere sa rozpleštili a ty si mohol uvidieť siluetu dámy vo dverách. Nazdar! Volám sa Melnia Kamuria a budem po ďalšie dni tvojím Senseiom. V tomto momente si sa stal mojím spoločníkom. ,,Co máš dobré najedzení? Sem huadná! Daj mi neco jest!". Poslal ma vodca vesnice, aby som utvorila tím. V tom som vstúpila a prišla k tebe. Daj mi! Mám huad. Tvoje pocity boli silno zmiešané. Som Seleenina sestra, neviem či ju poznáš, ale už áno. V tom som ochutnala tvoje ,,mistrovské dílo". Moje oči sa prekrížili a ja som vypľula z úst pozostatky do tvojej misy. Vlasy som mala rozcuchané, čo ti hovorilo, že som prv vstávala. Z úst sa mi rozniesol ranný smrádok...

Akio

Po celé ty dva měsíce sem se snažil pomáhat. Otci a bratrovi v dílně, pomáhal jsem i opravovat budovy a prostě pomáhat jakkoliv se dalo. Chtěl jsem i trénovat, ale nějak jsem na to neměl čas. A dneska jsem si na to čas udělal. Probudil jsem se brzo, nasnídal jsem se, převlékl se a nachystal všechny své věci. V pohodě jsem došel až na cvičiště, kde jsem se začal snažit trénovat. Mlátil jsem do slaměného panáka svými meči bez nějakého stylu, prostě tak jak mě to napadlo. Pořád mi to ještě pořád nešlo, jsem přeci jenom nováček. Doufal jsem, že se tréninkem aspoň trošku zlepším.

Seiji Garadon

Celá ta scéna byla absurdní. Ale pořád jsem měl široký úsměv na rtech. Když ochutnávala moje jídlo tak jsem pro jistotu schoval talířek a oprávněně, neboť ten kousek který ochutnala byl zpátky na stole. Nic jsem neříkal a vstal jsem od stolu a talířek dal do lednice. Omlouvám se že jsem vás nestihl varovat Melnia-sensei...Mé jméno je Seiji Garadon. Kekeke...Řekl jsem a zasmál se. Poté jsem naklonil hlavu o 90° doleva a chytil si klobouček na hlavě aby mi z hlavy nespadl. Nuže Melnia-Sensei...Co teď? Kekeke... Zeptal jsem se a zase jsem se zasmál. Vrátil jsem hlavu do normální polohy, vzal hadr a utřel to, co zbylo z mého jídla. Hadr jsem potom vyhodil do koše. Seleenina sestra? Sestra manželky Hlavy vesnice? Tahle...Hladová věc? Tohle bude zajímavé...řekl jsem si v duchu a zasmál jsem se, ale o trochu mírněji než předtím. Pokud se mohu zeptat...Kdo jsou mé testovací subjek...Chtěl jsem říct mí týmový parťáci...Kekeke...Zeptal jsem se a zase jsem se zasmál. Málem jsem už řekl testovací subjekty...Asi by nebylo nejlepší kdyby někdo věděl o zvěrstvech kterých se na nich budu dopouštět. Třeba je přišiji Zadnicemi k sobě...To by mohla být sranda.

Seiji

V tom som práskla dlaňou o stôl. Zábava skončila milý chlapče! Moja tvár sa zmenila na rozmýšľajúce dievča. Pratumogakure no Sato je vo vážnom stave. Preto vyhľadávam schopných ninjov, z ktorých by v budúcnosti mohlo niečo byť. Sme malá vesnica s malým počtom obyvateľov, ale sme niečím výnimoční... Máme srdce. Srdce, ktoré nás spája. Srdce cez ktoré dokážeme viac. I keď množstvo ninjov podľahlo viere nášho srdca, stále sme jedna rodina, ktorá sa bude navzájom podporovať. Teraz pôjdeš so mnou. Pôjdeme nájsť ďalších členov do tímu. Na tvári sa mi zjavil úsmev a ja som sa otočila. Čakala som, že ma budeš nasledovať, a že pochopíš aký máme ťažký život, a že vesnica potrebuje silnú pomoc...

Akio

Môj KLON pomalým krokom kráčal k tréningovému polu. Stála som pri jednom strome a pozerala na snahu dieťaťa. Pratumský ninjovia sú vybavení výnimočnou schopnosťou, ktorá sa zameriava na pochopenie činností a mysli iného ninju alebo obyčajného človeka. Preto keď sa pozriem na Akia, rozumiem jeho úmyslom. Ahoj... Pozrela som sa ti do očí a snažila sa pochopiť tvoje úmysly. Volám sam Melnia Kamuria a môj príchod má naznačovať prijatie tvojej osobnosti ako člena jedného z nás v našej vesnici. Vidím, že pilne trénuješ a asi poriadne nerozumieš čomu hovorím. Tak tým chcem povedať, že som prišla ako jedna z jouninov vo vesnici a mojím súčasným činom je prijať ťa ako ďalšieho z nás, ako ninju, ktorý bude bojovať po boku vesnica a bude sa snažiť ústražiť svoju česť a pochopí, že život v Pratumo je v súčasnej dobe na úpadku. Preto potrebuje chopných mladých ninjov, ktorí vesnici pomôžu a ja tomu verím, že pomôžu. Na tvári som mala mílý úsmev a čakal som na tvoju reakciu...

Hayami

Ráno som vstala, otvorila som oči a uvidela som ako každý deň bielu stenu. Stenu ktorá mi oznámila "Hayami vstávaj!" . Ledva som sa postavila na nohy, bola to ťažká práca, ťažšia než boj. Pomaly som sa presunula ku chladničke ako kus mŕtvoli za mäsom.Otvorila som tú starú hnusnú chladničku. V nej nič skoro nebolo, pár zhnitých vajec, jedno pokazené mlieko a chlieb ktorý požierali mravce. Eh Fuj! Treskla som chladničkovskými dverami. Išla som si teda umyť tvár a zuby. Tvár som si umyla tou špatnou vodou. Smrdela po chlóru a ešte hnusnejšie chutila. Takú grcku som ešte v živote nepila. Z celého tohoto sa mi zvíhal žalúdok. Keď som chcela chytiť kefku zamdlela som, bola celá rozožratá chlórom. Cítila som ako tu ten celý bordel obgrciam. Radšej tejto celý dom vyhodím do povetria než aby som tu mala bývať. Už od rána som mala divný pocit v kostiach. Cítila som akoby mal niekto dojsť, preto som ostala v tej hnusnej zasmradenej chatrči čo sa volala DOMOV Mala by som asi poprosiť samého kageho aby mi dal nový dom lebo ak takto bývajú aj ostatný tak to ma teda podrž. Sadla som si k oknu a začala opľúvať okoloidúcich, Boli to iba úbožiaci ktorý plačkali za svojimi pozostalími. Nemala som na takýchto primitívov chuť. Tie prehnité mŕtvoli sa hýbali ako keby išli do hrobu. Ale mňa neodradilo aby som si na nich flusla s veľkou radosťou.Ešte som sa na nich zasmiala. Bol to smiech blázna, človeka čo stratil to čo ani nemal. Bola som magor ktorý sa potreboval odbaviť na ľudoch hehe to je smrad! . Skoro som sa poblila z okna na tie chodiace mŕtvoli. Utekala som sa pozrieť skade ide ten kandel. Vytekal záchod, tiekli šťanky a jedno hovno sa približovalo ku mne. Malo tvar ruky, pomali sa točilo a v kaluži totálnej s*ačky. Ohoho to je snáď ta sviečkova čo som mala včera na večeru! Asi jej teraz vytvorím kamaráta. Dostala som sa do ešte väčšíeho smiechu. Celý dom bol tak prehnitý že sa pomali rozpadal. Otvorila som dvere a vyšla z tej zas*anej miestnosti a toho hnusného domu. Dúfala som že ma niekto príde vytiahnuť z tejto situácie a príde koniec tejto smradlavej chvíľky.

-Hayami

Bola som znechutená. Jej správanie odradzovalo moju pozornosť. Dosť nevychovaná osobnosť. Môj tretí klon stál za jej hnusným domom, o ktorý sa asi nevedela postarať a počúval jej myšlienky a hľadel na jej nemorálne správanie. To aj takýto ľudia žijú v Pratumogakure no Sato? Som znechutená. Nemala som chuť do ničoho a už vôbec nie stať sa senseiom tejto bezohľadnej slečny. S ňou to asi nepôjde ľahkou cestou. Budem musieť byť hnusná a musím hľadieť aj na čas, pretože nemôžeme sa stále motať okolo toho istého. Dala som ruku do pečate, táto technika mala spôsobiť paralizáciu tvojho tela. Bol to silnejší stupeň techniky, preto to spôsobilo upadnutie do kómy. Spadla si na zem a ja som ťa skryla do môjho plášťu a zobrala ťa na tréningové pole. Bolo cítiť, že tiež nie si najvoňavejšia. Pri behu na pole som videla ľudí na okolí, ktorí stále pracovali na reformách a po stranách ciest som videla kúsky ľudských tiel, ktoré by mali byť čo najskorej odstránené resp. zahrabané...

Seiji Garadon

Chytil jsem se za lokty a začal jsem se se šíleným úšklebkem na tváři kroutit. Bojím se, Takový skvělý pocit...Kekeke...zasmál jsem se a ještě jsem dodal. Zábava ještě ani nezačala. Kekeke... řekl jsem a vyšel jsem s ní ven. Ano, Pratumo to má teď těžké...Ale to nevidíte tu píšící se Poezii? Mrtví, Destrukce a zkáza...To dělá lidi silnější, To je zoceluje, kvůli tomu mají další chuť do života...Mnohdy je ale docela smůla když umřou chvíli po tom, co tu chuť do života dostali. Já nejsem šílený, jen vidím to, co vy nevidíte. Kdyby byl život jednoduchý tak by nebylo pro co žít. Ten zármutek, bolest a krutost tohoto světa z něj dělají nádherné místo, Kdyby tento svět nebyl tak necitlivý tak by lidé byli zbytečné bytosti bez důvodu existence, Ale tento svět jim dává alespoň smysl existence...Smrt...Smrt je přeci tak nádherná...Víte že za chvíli už nic nebude i když možná bude mnohem víc než si dovedete představit...Nechcete jablko? Kekeke...zasmál jsem se a po celou dobu jsem se šíleně usmíval. Z kapsy jsem vytáhl jablko a očistil ho o můj šat a s nataženou rukou jsem ho podal Senseice. Ona nedokázala pochopit co je na smrti tak úžasného...Kdyby lidé překonali svůj strach ze smrti tak by to byli o hodně cennější bytosti...A já bych měl větší radost z jejich smrti.

Hayami

Ako som vyšla s toho prehnitého domu čo sa pomali rozpadal tak ma zo zadu niekto napadol.Jej rýchli a prekvapivý útok mi paralizoval telo. Eh čo.. čo to do čerta... Obzrela som sa a uvidela som dievča. Spadla som na zem ako zostrelený vták. Nemohla som sa hýbať. Nevládala som sa pohnúť a preto som nemohla nijako zakročiť proti tomuto činu. Posledné čo som videla bola jej tvár ktorá nič dobrého nevyžarovala. Čo som mohla čakať keď niesom také nevyniatko ktoŕe len sedava v tej nechutne izbe ktorá smrdý jak ranné h*vno.Kdo to je a prečo na mňa zaútočil? A pomali som padala do kómy.Po prebudení som sa ocitla na tréningovom poli kde som sa snažila postaviť no moje telo bolo bezvládne,všetko ma bolelo a ledva som pohla rukou aby som sa poškrabala na hlave. Po ťažkej námahe som sa posadila a skúsila sa poobzerať po okolí. Videla som tomu dievčaťu do tváre. Vyzerala ako môj sensei. Kukla som sa ešte či neuvidím nejakých spolubojovníkov. Hodila som svoj typický psychopatický úškrnok. Kdo si a čo si mi to doprdele spravila? Nemôžem pohnúť riťov hehehe. Jo a môjho domu si nevšímaj, to len on je taký nechutný.. Ja v ňom ani nežijem, len tam mám bydlisko a prespanie.. To mi pripomína že mám skočiť za Kagom pre nový dom kekeke.

Melnia

Prásk. Jeden z klonov vybuchol a ja som zostala stáť pred tromi novými členmi môjho tímu. Nevedeli poriadne o čo sa jedná, a preto som to musela urýchliť. Pri strome stál Akio, ktorý od rána tvrdo trénoval, na proti mojim očiam stál Seiji, ktorý pociťoval myšlienky smrti a na zemi ležala Hayami, ktorá mala život znechutený svojím bývaním a jej povaha siahala k silnej bezcitnosti. Predomnou stáli dvaja chlapci a jedno kruté dievča. Budem si ešte poriadne musieť utvrdiť ich vlastnosti. Hayami - tvoje telo dostávalo pomaly plnú energiu, pretože techniku, ktorú som na teba použila bola vytvorená len na určitú dobu.
Takže, chcem Vás tu zvolať ako troch nových členov tímu 1 Pratumo, ktorí budete hneď zapísaní do listiny ninjov bojujúcich a obraňujúcich vesnicu Pratumo ak budete s tým súhlasiť. Rada Vás zvolala, pretože vaše histórie ich prekvapili. Zhodli sa na tom, že vy by ste sa mohli stať ,,Výnimočnou trojkou" vesnice Pratumo, a že vaše schopnosti sa budú zdokonalovať tak, že ich využijete naplno a neprídete k myšlienke naivnosti. Týmto chcem povedať, že vo vesnici nie sú v súčasnej dobe dostatočné počty geninov, ktorí by boli schopní sa stať schopnými ninjami. Rada je silno spätá a navzájom si verí. Čo sa týka mňa, som len pomocný jounin vo vesnici, budem ako zástupca vášho pravého senseia. Rada ma ďalej povolala s úkonom, aby som sa prv spýtala či by ste mali záujem sa stať hlavnou -geninskou jednotkou- Pratumo, ak nie bola by som rada, aby ste mi povedala dôvody. Vesnica je stále v úpadku a hlavní radcovia v pochybách. Preto vesnica potrebuje silnú podporu ninjov, aby história nezanikla, ale naopak sa ďalej rozvila. Dúfam, že mi rozumiete...
Stála som tam s plajúcim bielym plášťom pred hŕstkou mladých ninjov a čakala na ich reakcie a vlastné názory.

Hayami

Videla som ako jeden s klonou vybuchol pred mojimi očami,no stále som nevedela čo sa deje. Obzrela som sa a videla som vedla seba 2 chalanou .čakala som na odpoveď,ktorá mi nebola vysvetlená.Bola som nervozna a kusla som si do jazyka. Pochvili moje telo nabralo silu.Nechcelo sa mi moc vstávať, mne sa na zemi moc pačilo. Ale pomali som sa dala na kolená a hlboko som vydýchla. Eh to je ťažká práca. Keď som sa postavila uvidela som znova to dievča, na ktoré som mala plno otázok.Pretočila som hlavu do ľava, jedno oko som prižmúrila a dala som ironický úsmev. V tom som počula ako začína hovoriť. Vnímala som jej slová i keď zo začiatku som to nebrala vážne. No slovo "Výnimočná trojka" sa mi veľmo zapáčila. No konečne! Vykríkla som. Dlho som sa nezabavila mehehe. Rada spoznám nových ľudí a vypadnem z môjho domu. Obzrela som si oboch spolučlenov a oblízla sa. Mňo predstavím sa.. Som Hayami Mei!.. Opäť som sa pozrela na chalanov. Obzvlášť na Seijiho, vyzeral tak tajomne a bezcitne... A to sa mi zapáčilo. Samozrejme že súhlasím, na tento deň som čakala roky-rokúce!

Seiji Garadon

To je na tom tahle vesnice tak špatně že najímá i psychopaty? Mohu ručit za svoji věrnost k vesnici, ale nikoliv za životy lidí v mém okolí, Kekeke....Ale beru to...Čas se trochu pobavit...Kekeke...Řekl jsem a Zasmál jsem se. Poté se představila ta holka. Podíval jsem se na ni. Pořád jsem měl můj klasický, psychopatický úsměv na tváři a řekl jsem. Mé jméno je Seiji Garadon. řekl jsem s mírným pozvednutím kloboučku. Předpokládám, že tu mám hlavní roli jako lékařský ninja, nebo se mýlím? Kekeke...Poslal jsem otázku směrem k naší senseice a zase jsem se šíleně zasmál. Uvědomil jsem si, že pořád mám v ruce jablko. Dlouho jsem nepřemýšlel a zakousl se do něj. Bylo opravdu chutné. Miloval jsem ten pocit, jak z něj teče šťáva když do něj koušu. Představoval jsem si místo jablka lidskou mrtvolu a místo šťávy krev. Byl to nádherný pocit, představovat si jak ta osoba ještě žívá křičí bolestí a svíjí se v agónii. Neměl jsem toho už moc co říci, proto jsem čekal co nám senseika ještě řekne. Zatím jsem přemýšlel, jestli by bylo zábavnější sešít dohromady holuba a krysu, nebo malé dítě a starce. Věčné téma...Zatímco jsem čekal na odpověď a jednou rukou jedl jablko, tak jsem si druhou rukou hrál v kapse s jehlou na zašívání ran. Zkrátka idylka...Už tu chybí jenom nějaký pokusný objekt...

Melnia

Podľa týchto dvoch poznám, že budú viesť tím. Ten tretí /Akio/, ktorý stál trochu v pozadí bol skorej uzavretá osobnosť. Veľmi sa nevyjadroval. Budem dúfať, že sa zapojí. Keď hovorila Hayami, mala som na tvári úsmev, pretože hovorila pozitívne a to ma tešilo. Táto vesnica je na tom tak špatne, pretože sa rodia ľudia ako si ty. Úsmev mi sklesol, pretože Seijiho komentáre mi liezli na hlavu, ale dúfala som že si na nich zvyknem. Rodia sa ľudia ako si ty, ktorí sú v myšlienke bezcitný a túžia len po jednom, ale ja dúfam, že teba zmeníme, resp. vychováme ťa tak, aby tvoje myšlienky boli pozitívne a ty si pochopil, že bojovať sa dá i bez krutomyslenia. No moje myšlienky boli zmiešané, pretože v tom čase som mala pocit pochybností. Veľmi som tomu neverila, že ho zmeníme. Vesnica potrebuje od Vás pomoc, ale nie len od vás, máme určité jednotky, ktoré prechádzajú tvrdými skúškami a ich schopnosti sú nepremožiteľné, no nie je ich veľa. Preto hľadáme schopných ninjov, dúfam že sa vo vás nezmýlim a budem dúfať, že z vás spravíme tích tvrdých so silnou mocou na hore Ocul nazývaných ninjov. Nech je vesnica niečím výnimočná a vy budete robiť tú výnimočnosť. Nechce to nejako preháňať, len vám chcem veriť. Na tvári sa mi objavil úsmev. Stále som čakala na vyjadrenie tretieho člena, pretože mojím úkolom bolo oznámiť ich súhlas, ktorý bude sprevádzaný v Doton no Besuuke - v Zemskej slobode. Viac im poviem neskôr.
Dobre, takže sme si vysvetlili v stručnosti o čo tu asi ide a teraz, keď ste všetci tak navnadení, mohli by sme si dať súboj čo myslíte? Asi ste to nečakali od mladej charizmatickej slečny, ktorej telo pokrývalo svetlý plášť a jej tvár bola hebká a krásna. Nevedeli ste poznať jej vlastnosti a jej silu. Takže, určite s tým budete asi všetci súhlasiť, stále som čakala na vyjadrenie aj tretieho členia. Vaším úkolom je zobrať mi zvitok, zvitok je len jeden, preto bude patriť len tomu kto si ho zaslúži. Odkryla som kus svojho plášťu, kde som ho mala ukrytý. Je určené jedno pravidlo a to, že kto si ten zvitok získa je jeho povinnosťou sa doňho pozrieť. Nikto ďalší nemá právo sa doň pozrieť. Myslím, že všetkému rozumiete, keďže sa z vás majú stať silní ninjovia Pratumo tzv. ,,Výnimočná trojka - hory Ocul" mali by ste sa presadiť. Hai! /Začnite!/

Hayami

Takže súboj he? Akonáhle dohovorila, obzrela som sa po ostatných dvoch. Musím získať ten svitok ako prvá! Dobre teda, sensei pripravte sa! Chytila som dýmovnicu a šmarila som ju o zem. Všetko zmizlo v hustom dyme. Hodila som po senseike dva shurikeny. Rýchlo som spravila pečate Bunshin no jutsu! Objavil sa predomnou klon, rýchlo som vykopala nohou dieru a zasadila tam výbušný lístok ktorý odpálim akokoľvek sa k nemu niekto priblíži. Rýchlo som sa dala na útek a schovala sa na strome. Vytiahla som trojzubec a niť. Rýchly som obmotala koniec trojzubca niťou a potom som obmotala aj strom. Mala som plán. Nechcela som ešte ukázať žiadnu zo svojich techník a chcela som vidieť ako budú bojovať moji spoločníci.

Seiji Garadon

Ten Hayamin čin byl až moc průhledný. Pro mě jako Lékařského ninju bylo důležité pozorovat detaily. Kdyby tam alespoň nenechala ten Bushin...Nikdo normální by na zem nehodil kouřovou bombu a zůstal tam. Ale mě to bylo jedno. Rozevřel jsem plášť. Měl jsem pod ním vestu, na ní i na vnitřní straně pláště bylo připevněno docela dost lahviček, injekčních stříkaček naplněných světle modrou tekutinou. Vzal jsem dvě stříkačky a plášť zavřel. Jedna pro bolest hlavy a druhá pro kašel, když do ní píchnu obě dvě tak do pár minut jí ta bolest hlavy zničí...Kekeke...řekl jsem si v duchu a podíval se na Senseiku. Oči se mi zaleskly ale já stále stál na místě. Čekal jsem. Hayami určitě neudělala tohle všechno jen tak pro nic za nic. Moje Kekkei Genkai nebylo důležité používat...Zatím. Zatím jsem jen čekal.

Melnia

Heh. Ja nie som slepá...Ozvalo sa z ovzdušia. Pri hodení dýmovnice ste mohli uvidieť na mojom mieste svetelnú žiaru. Bola som preč, no Vám to akosi nedochádzalo. Po chvíli som bola ukrytá za jedným stromom a pozorovala danú situáciu a najmä ďalší krok Seijiho. Zaostrila som zrak. Prečo toľko fľaštičiek? To som ešte nevidela. Keďže som bola zaostrená na Seijiho, Hayami som nevnímala. Po zistení určitých informácií som zoskočila spoza stromu, keďže mojím úkolom nebolo sa schovávať. Plášť mi vial vo vetre, tvár bola obklopená, plná myšlienok a vy ste čakali len na moju reakciu. V tom mi v hlave prebehlo: Ktovie či si Hayami spomína na moju techniku, ktorú som na ňu použila. Tak koniec zábavy mládež. V tom som spoza chrbta vytiahla tri senbony. Neboli to obyčajné senbony. Našla som si správne miesto resp. tri správne stromy. Jeden som hodila na strom, kde sa nachádzala Hayami, druhý som hodila priamo na Seijiho, chytaj! Ha ha ha... A tretí som hodila do pravej strany placu, na tretí strom. Ten Akio čo? Pohne sa aj dnes. Nechcem to s ním hneď ukončiť. V tom som dala ruky do pečate a chvíľu čakala na ich reakcie...

Hayami

Z úst senseiky zaznela veta Koniec zábavy. Koniec? Veď som ešte ani len nezačala hehe.. radostne som vykríkla. Zrazu vytiahla tri senbony, každý hodila na jedného z nás. Ten Akio sa nehýbal, akoby mal mrtvicu, no to ma ani zďaleka netrápilo, aspoň o jedného menej. Aj tak sa mi zdal ako slaboch. Stihla som si všimnúť ako Seiji vytiahol injekčné striekačky. Fuj! Nenávidím injekcie! Vždy som z nich mala strach.. Brrrr! Striaslo ma. Seiji vyzeral že sa o sebe postará. Už len tie injekcie mi niečo napovedali. Medik? To sa bude v tíme hodiť! No dúfam že na mne nebude testovať nejaké lieky. Už len tá predstava mi naháňala hrôzu. No teraz som mala inakšiu prácu, musela som sa postarať o senseiku ktorá nevyzerala najslabšie no doteraz neukázala ani špetku jej sily, len po nás šmarila dajaké senbony. Uvedomila som si že po mne vlastne stále letí senbon. No ten pre srandu neletel na mňa ale na strom. To malo znamenať že už si pripravuje svoj plán ako pavúk sieť, chce nás doň pomaly namotať. Hehehe potvora! Mňa tak ľachko nedostaneš! Chytila som trojzubec. Teraz je rad na mne! Rýchlo som ho hodila na senseiku. Bolo jedno či ju trefí alebo netrefí, ja som mala iný plán. Jakmile dopadol trojzubec rýchlo som vyskočila a zošúchla sa na kovovom dráte ktorý bol pripevnený o strom a trojzubec. Meter od konca som vyskočila a preskočila senseiku. Vytiahla som kunai a otočila sa. Rozbehla som sa na ňu! Napriahla som sa a čakala.

Daisuke

Zobudil som sa.. bol už skoro obed. Kukol som sa na budík a tam bolo 11:48. Dočerta! Meškám... No akonáhle som to povedal uvedomil som si že vlastne nemeškám.. lebo nemám kvôli čomu. Vstal som a natiahol sa. Vydal som taký divný zvuk, zvuk zvieraťa ktoré sa práve zobudilo. Popukal som si kostičky v krku a každej mojej končatine. Ospršil som sa a umyl si zuby, obliekol sa a pozrel sa pred zrkadlo. Pozeral som na človeka ktorý bol predo mnou. Často som rozmýšľal prečo som tu, prečo vôbec existujem a aký to má zmysel. No nikdy som nemal odpovede na tieto otázky krom jednej jedinej.. Prečo mám existovať? No predsa preto lebo chcem! Túto rečnícku otázku som si položil každé ráno. Ponastrkoval som si vybavenie do kapsy. Zobral som si lúk a moje šípy. Vyšiel som z bytu a zamkol, pískol som a ihneď som započul klopkanie, toto klopkanie som miloval. Bol to môj spoločník Takeshi... Môj jediný priateľ, zviera ktorému by som daroval život.
Vyskočil som naňho a uháňal som čo najďalej, rád som sa prechádzal po krajine a obdivoval prírodu. No tentokrát to bolo iné, cítil som akoby ma niečo volalo.. že mám niečo spraviť. Uháňal som na Takeshim, bežali sme cez les, okolo nás boli samé stromy.. a potom som započul nejaké slová, ihneď som zastavil a pozrel sa. Bolo tam dievča ktoré ležalo na zemi, potom dvaja chalani, jeden stál pri strome. Rozprávali sa o niečom, moc som im nerozumel no bolo jasné že to bol tím. Dievča hodilo dýmovnicu a zmizlo v nej. Ten chalan, asi sa volal.. áno volal sa Seiji, vytiahol si injekčné striekačky. Dievča bolo na strome a pripravovalo nejakú taktiku, v tom vyhodila jej trojzubec a zaútočila na tu jouninku. Vyskočil som na strom a prikázal Takeshimu aby sa schoval. Všimol som si aj senbonu ktorý letel na chlapca pri strome, ten to mal asi všetko na háku. Oblízol som si prst a snažil som sa vycítiť silu a smer vetra. Zmrštil som oči a vyskočil som na najbližší strom ktorý vyčnieval z lesa a z ktorého bolo vidieť na všetko. Natiahol som lúk a zobral dva šípy. Oba som vystrelil v jednom okamihu. Ten jeden letel strašnou rýchlosťou, obletel jouninku a zostrelil senbon. Druhý bol ťažší pretože sa v ňom niečo skrývalo. Boli tam dva chakrové semienka a jeden výbušný lístok. Šíp vypustil semienka tesne meter pred jouninkou, spadli a zakotúlali sa nevedno kam. Šíp bol pár centimetrov od môjho cieľu. V tom som zložil pečať a zakričal Katsu! Ozval sa výbuch, všetko sa otriaslo. To dievča odhodilo, no jedno z mojich semienok bolo blízko pri nej a hneď som ho aktivoval. Vytiahli sa liany a okamžite ju chytili, to malo zmierniť pád. Prach sa širil všade naokolo. Po chvíľke ustál. Stál som mohutne na strome, mal som pyšný postoj. Moja taktika bola veľmi presná, no ona bola jonin takže určite ju toto nezabilo, no dúfal som že aspoň musela použiť jej silnú techniku. Som Tatsuki.. Daisuke Tatsuki! Dopočul som sa že Pratumo hľadá schopných ninjov, preto prichádzam.. týmto sa pridávam ku vašemu tímu!

Hisashi Naru

Spal som vo svojom skromnom byte so svojím psom Akimom. Zrazu skočil na postel Akimo a začal mi oblizovať tvár. Ale mne sa nechcelo stávať. Choď preč Akimo, nechaj ma ešte spať! Zakričal som . Akimo začal štekať ako besný a strhol záclony. Spoza okna sa vynorilo obrovské do žlta sfarbené slnko ktoré mi ožiarilo tvár a ja som sa prebral. Dobre teda ako chceš , už stávam. Pohľadkal som Akima po srsti, natiahol som ruky smerom na hor a pretiahol som si všetky stuhnuté kosti v mojom tele . Prišiel som k oknu a otvoril ho. Pozrel som sa na deti ktoré sa hrali pod mojími oknami na ninjov. Smialy sa , mali v tvári radosť. Spomenul som si na tie časy keď som bol malý. Hral som sa presne ako tie deti keď prišla moja mama Asako a priniesla mi v papierovej krabici Akima. Otvoril som ju a uvidel som tie krásne zelené očká ako sa na mňa pozerali . Tá radosť ktorá bola vo mne sa nedala ani popísať. Vybral som ho s krabice a povedal som mu ... Budeme najlepší kamaráti . Nikdy ťa neopustím . Budeme spolu trénovať , jesť , spať .... Bol som taký šťastný že som ho skoro rozpučil. Tlačil som ho tak silno že ma musel kusnúť aby som ho pustil. Trénovali sme spolu každý deň , stále sme boli spolu. Dobre Akimo koniec spomienok , život ide ďalej a mi sa musíme stať silnejšími ako sme do teraz boli. Odišiel som od okna a išiel som do kúpelne . Opláchol som si tvár a umyl zuby. Potom som kráčal do kuchyne aby som dal Akimovi najesť a napiť. Keď sme už boli najedený , išli sme von trénovať na blízku lúku kam sme chodievali každý týždeň.Utekali sme bok po boku s Akimom cez les ktorý viedol na lúku. Skákali sme po stromoch hore a dole. Hneď ako sme tam prišli všimol som si tam nejakých ninjov ako medzi sebou bojovali. Asi to bol tím ktorý trénoval tímovú prácu . Akimo poď sem , nechoď tam nech si nás nevšimnú. Zašepkal som . Otočil som sa na nich a sledoval som čo robia. Zrazu sa tam objavili nejaké šípy. Pozrel som sa nad seba , stál tam nejaký chalan ktorý na nic tie šípy strielal. Odkiaľ prišiel ? Nevidel som ho prichádzať. Prísahám že keď som prišiel nik nadomnou nebol. Ten chalan chvíľu na to zakričal Katsu ! Objavil sa obrovský výbuch. Tlaková vlna s výbuchu ma hodila na zem. Kusy zeme lietali okolo mňa. Doton: Doroku Gaeshi Objavil sa predomnou múr zeme ktorý ma pred kusmy zeme ubránil. Hneď ako explózia skončila , podivný ninja skočil so stromu na druhý strom ktorý bol bližšie ku tým ninjom čo tam bojovali. Odrazu som započul ako im hovoril že Pratumo hľadá schopných ninjov. Akimo počul si ? Čo keby sme sa pridali do ich týmu ? Akimo somnou súhlasil. Dobre ale nemôžeme tam iba tak prísť. Musíme tam nastúpiť v epickom šťýle. Doton: Shinjuu Zanshu no Jutsu.Vynoril som sa zo zeme pri nich a povedal som . Hneď ako som sa vynoril zo zeme , pribehol zamnou Akimo. Zdravým ja som Hisashi Naru. A toto je môj pes Akimo, aj mi by sme sa chceli pridať do vášho týmu.

Seiji Garadon

Senbonu jsem se vyhl poměrně jednoduše. Zaklonil jsem se dozadu a Senbon nademnou přeletěl. Problém byl v tom, že během záklonu jsem spadl na záda. Kekeke...Zasmál jsem se a postavil jsem se zpátky na nohy. To už Lizzy útočila na Senseiku. Vycítil jsem, že tohle je vhodná doba na zapojení se do boje. Pomalým krokem jsem zamířil k místu hlavního dění. Ale...Najednou exploze. Spadl jsem zase na záda. Díval jsem se na ten výbuch...Ale...Pořád jsem měl ten šílený úšklebek na tváři. Postavil jsem se a v rukách jsem pořád svíral Injekční stříkačky. Nevěděl jsem odkud to přišlo ani od koho, ale Senseiku to určitě alespoň rozhodilo, takže jsem měl v plánu po ní hned vyrazit, jen co se kouř rozptýlí. Odhodilo to i Hayami. Ale nějaké divné, démonické liány ji chytily. Moc jsem to neřešil. Chtěl jsem už bojovat. Krev ve mě vřela. Doteď bojovala Hayami. Teď byla řada na mě. Už jsem to nemohl vydržet. Krev ve mě vřela. Až moc. Rozběhl jsem se. Proběhl jsem kolem nějakého kluka, který se právě vynořil ze země. Moc jsem ho neřešil. Vyskočil jsem a padal jsem do kouře. Se šíleným a hlasitým smíchem jsem zvolal. Namidame! Kai! V tu chvíli se mi aktivovala moje Kekkei Genkai. Oči mi zmodraly a já viděl všechno jinak, než ostatní. Všechny ty barvy...Znal jsem význam každé z nich. Ale hlavní teď bylo složení těla naší Senseiky. V kouři nemám problém vidět, když mám aktivované moje Kekkei Genkai. Kdyby Pořád byla v kouři, zaútočil bych na ni hned jehlami. Kdyby ne, dopadl bych na větev, pokud ji ten výbuch neurval a hledal bych ji.

Takže, vidím, že ste to všetci pochopili. Som rád. Morgen - nemôžeš určiť buď alebo v poslednej vete. Mal by si napísať presnú činnosť, ale pochvala.

Melnia

Prásk! Bol to len klon. Všetci mierili na jeden klon. Ich techniky sú tak dokonale zladené... V tom som vyšla spoza stromu. Nikto si nevšimol, že pri mojom ukrytí na začiatku za strom som vytvorila klon. Uvidela som piatich členov Pratumo. Jeden stál v pozadí, bol to Akio. Nič nehovoril, nič nenarobil. Prásk! Jeho telo sa pretransformovalo na môj klon, ktorý zároveň tiež vybuchol. Bola to len pasť. Vítam Vás tu teda všetkých, boli ste pomalí vy dvaja - Daisuke, Hisashi. Čítal som o vás len v listine členov Pratumo, takže nič viac o vás neviem. Ako vidím, názov bude niesť Štvorec hory Ocul. Zoskočila som zo stromu, kde som bola ukrytá. Predstavím sa ešte raz, volám sa Melnia Kamuria, som sestra ženy nášho vodcu a som jeden z jouninov. V tom zafúkal vietor a môj plášť odhalil zvitok založený pri mojom boku. V tom som sa naň pozrela. Boli ste zvolaný, aby ste odhalili tajomstvo 7 zvitkov Paradisu. Jeden mám ja a ostatné sú ukryté na ostatnej pôde Paradisu, z čoho svedčí, že cieľom je aj toto miesto, kde sa nachádza pamiatka zvaná Gokonogar. Ale to až neskôr. Tento zvitok je otvárací. Otvára celú túto problematiku. Ten resp. tí, ktorí sa budú podielať na tejto práci a dokončia to čo začali, budú mať možnosť... Ďalej som nič nepovedala. Heh. Na čo vám budem hovoriť, najprv si musíte získať zvitok . Ak máte na mňa ešte nejaké otázky, sem s nimi.









/Veľmi som to nerozpytvával, pretože je to zbytočné, snáď rozumiete/

Daisuke

Takže toto sú členovia môjho týmu? Ešte raz som si poobzeral všetkých členov, prvý bol Seiji ktorý sa skrýval v zbytkoch prachu, ako vidím má KG a je to Medic, ten bude dobrý v týme ako podpora, no dám si naňho ešte pozor lebo nevyzerá ako najmúdrejší a najnormálnejší.Ďalšie bolo to dievča ktoré zachytili moje liany. Kai! Uvoľnil som liany a tie ju pustili na zem. Bola to len metrová dĺžka takže sa jej nemohlo nič stať. Nabudúce si na seba dávaj lepší pozor. Hayami, tak sa to dievča volalo, mala zvláštnu zbraň a určite aj neobyčajnú podstatu. Potom som si všimol ako sa pri mne objavil zo zeme ďalší týpek. Ako som počul volá sa Hisashi a ako to vyzerá má tiež zvieratko, len s rozdielom že toto bol pes. Tak ako vidím mám tu dvoch bláznov a jedného šmejda s dotonom. Z duše som nenávidel doton i keď som vlastne bol spojený s prírodou, Uživatelia dotona boli pre mňa slaboši. Takže asi tu budem jediný kto bude bojovať na diaľku.. Obzrel som sa do zadu a žmurkol na Takeshiho, to bol signál aby ešte vydržal. Vydrž.. zachvíľu ťa budem potrebovať.. Nebojte sa sensei.. všetko sa časom dozviete. Takže cieľ je ten svitok? Dobre teda.. Chcem už vidieť jej bojové schopnosti, zatiaľ nič neukázala takže tak musím reagovať aj ja.. Len trošku pritvrdím! Usmial som sa a znova vytiahol šíp, no tento bol inakší, bol to môj špeciálny ľadový šíp. Vyzeral ako typický šíp len s rozdielom že bol celý modrý a špička žiarila na svetlomodrú farbu, bol to ľad. Nadýchol som sa a zadržal dych, zamieril som si svoj cieľ. Chytaj! Vydýchol som a vystrelil som.. Šíp letel strašnou rýchlosťou. V lete začal reagovať s kyslíkom a začal ľadovieť. Nemieril som presne na ňu ale do oblasti na jej nohy. Čakal som ako zareaguje a pri tom som si pripravoval ďalší šíp.

/Pokiaľ šíp trefí zem(čo je aj môj plán) začne zem mrznúť a meniť sa na ľad, takže sa bude kĺzať a pokiaľ sa nepriateľ dostane na účinok zamrzne mu určená končatina ktorú ľad prejde.

Melnia - Daisuke

Stále som tam stála a čakal na ich reakcie. Podľa správania Daisukeho bolo poznať, že mu to docela bolo jedno a chcel hlavne prejaviť svoje schopnosti. V tom vytiahol šíp, ktorý na mňa priamo vystrelil. Moje oči sa zväčšili, pretože som nečakala takú rýchlosť. No v tom som rýchlo dala ruku do pečate Kai a tvoje telo sa stalo paralizovaným. Tvoje telo ochabovalo a dostávalo ťa do kolien. Moja tvár sa zmenila už na vážnu, pretože teda ak sa chcete stať silnými, nemôžeme sa stále hrať na usmievajúce sa detičky. Syerloo! Vykríkla som do vzduchu. V tom moje svetlé žiariace pravé oko zmenilo farbu. Rýchlo som zamierila očnú techniku na šíp, ktorý mieril na mňa. Nenechám sa zabiť malým deckom. V tom sa jeho rýchlosť zmenšila na polovicu. Je príliš blízko, aby som ustrážila rýchlosť šípu. V tom som rýchlo uskočila a šíp mal zrazu svoju pôvodnú rýchlosť. Letel k mojim nohám. Stála som asi 2 metre od pôvodného miesta, tak že ma netrafil. Moje oko sa vrátilo do normálu. Pozrela som sa do tvojich očí ako si ležal skrčený na zemi a snažila sa pochopiť tvoju taktiku a zmýšľanie. Zároveň som sa pozrela aj na ostatných...

Hayami

Už som ju išla trafiť a v tom ma obletel šíp, predbehol ma a vybuchol. Tlaková vlna ma odhodila, letela som a čakala som drtivý pád.. No nejaké liany ma chytili a držali meter nad zemou. Obzrela som sa a všimla som si nejakého chalana na strome s lúkom v ruke. K-kto to je?! Potom sa vynoril zo zeme ďalší, dokonca mal aj psa. Oni? Do našeho týmu? Zbytočná príťaž! Nikto vás tu nechce.. Potom som ucítila ako sa moje telo pohlo, pustil ma z liany a ja som padla na zem. Staraj sa o seba! Nikto sa ťa o tvoju pomoc neprosil! Odvrkla som, nechcela som ďalších ľudí v mojom tíme. Sensei nám prezradil že budeme v tíme s týmito dvomi úbožiakmi. No to teda ani náhodou! Nechcem ich tu! Nestihla som sa ani oprášiť a to už znovu útočil. Hehehehe.. MUHAHA! Postarám sa o neho sama! Začala som sa smiať, nikto mi plány neskazí! ja získam ten svitok!Pokiaľ viem lúkostrelci sú slabý na boj z blízka, to bude moja výhoda! Musím si ale dať pozor na toho drúheho, nevyzerá že by mu bolo jedno či ho zabijem. O Seijiho som sa nebála, vedela som že mu je jedno čo spravím, on sa tiež sústredil na svitok... Postáram sa o týchto dvoch a Seiji zatiaľ zobere svitok kekeke! Otočila som sa a zobrala si trojzubec, roztrhla som lano a vrátila sa späť. Teraz bola moja príležitosť. Rozbehla som sa a vyskočila na strom, bežala som po ňom až ku Daisukemu, spravila som salto, chytla pevno trojzubec a sekla.. Pri tom som sa diabolsky smiala a kričala. Skap! Hahahah! Tak som sa smiala až som sa začala dusiť. Snažila som sa opäť nadýchnuť a zavrela som oči. Otvorila som oči a sledovala či sa môj cieľ rozsekol na polku ako som plánovala.