Povstanie z popola

Moroshi Maitre

Sklapni...Ty si ta poslední osoba kterou tu chcu...Jsi otrvnější než cokoliv oc si dokážu představit...tak proč prostě nesklapneš? To nebudeš spokojený dokud se nezblázním?zeptal jsem se ho ale pochyboval jsem že mi odpoví. Jen jsem tam ležel sám, v nicotě očekávajíc kdy to skončí. Ale já věděl že to jen tak nekončí. Moje podvědomí bylo to nejodpornější místo jaké jsem si mohl jen představit. Nenáviděl jsem to tu a to jsem tu byl jen jednou. Chtěl jsem být sám ale věděl jsem že tu Tenga někde je. Nenáviděl jsem démon. Všichni byly stejní. Mysleli si že jsou páni světa, že mi lidé jsme jen druhořadý hmyz. Neměli vůbec cit ani slitování. Démoni byly zkrátka odporná stvoření. Ale já v sobě měl Tengu už od narození takže jsem to nevnímal. Jen jsem potichu ležel, oslepen.

Akira Turaki

Ihned, jak jsem našla Idateho, tak jsem se zviditelnila, ale stála jsem za ním. Jen jsem luskla prsty, ale Idate se neotočil. Ani nemohl.
V klidu jsem přišla za ním, on stál nehybně na místě a potom jsem ho kopla do hrudníku, aby spadl na zem. V tu chvíli se probral, ale já už vytvořila pečeť, a Idatemu začalo v uších tak neskutečně skvičet zvuk o vysoké frekvenci, že si musel rukama zakrýt uši, ale i to mu bylo málo platné. Intenzita zvuku byla silnější, než jsou nějaké ty meze lidského sluchu, ale kdybych ještě o trochu přidala, mohlo by to mít i nějaké následné účinky.
A pak najednou Idatemu v uších přestalo pískat, celý ten zvuk a mohl pouze zjistit, že náhrdelník, který měl kolem krku, už není na svém místě. Měla jsem ho já a zrovna jsem si ho nasadila okolo krku. Teď už jsem byla zase neviditelná a kráčela jsem zpět k vesnici, abych řekla ekonomovi, že se přidávám, abych se potom mohla postavit Sorinovi v souboji a zabít ho.

Nikko

Pomalu jsem se vyhrabával z trosek toho, co dřív bývávala nemocnice. Co se stalo? ptal jsem se sám sebe. Nemohl jsem si na nic vzpomenout. Ale náhle se mi něco začalo vybavovat. Křik, panika. Utržky, kde jsem se snažil chránit Meiko se senseiem v náručí. Meiko. uvědomil jsem si najednou. Začal jsem se přehrabovat v sutinách, v možná marném hledání pro senseie a Meiko. Vždyť museli být někde blízko mě. Takže nemůžou být nikde daleko. Různé myšlenky probíhali mou myslí, mezitím co jsem odsunoval suť. A pak jsem je uviděl, pořád držela v náručí senseie. Naštěstí oba se zdáli naživu. U senseie to byl téměř zázrak, snažil jsem se je probudit a pokud to nešlo, tak jsem začal schánět medika.

Tashiro

Keď sme prišli aj z medikom k mame, ostal som zarazený. Nemohol, no skorej nechcel som pochopiť prečo ju to nechal, prečo odyšiel. Stál som tam nič okolo seba som nevnímal a pozeral som sa len na slzy mojej mamy, človeka ktrého som mal tak rád. O medika som sa nestaral, nevšímal som si ho, nepočúval som ho. Akoby som nemohol nič urobiť, tá bolesť bola ochromujúca. Medik odyšiel, dokončil svoje dielo. Prišiel som blyžšie a klakol som si k nej stisol jej ruku a potichu prehovoril. Mama, ja som tu, nikdy ťa neopustím. a pozrel som sa na ňu z úsmevom na tvári a slzami v očiach.

Turaki Hagane

"Pamätáš na to, ako sme viedli rozhovor o tom, kto som a prečo som?"
Spýtal sa, nezávezne na odpovede svojeho mladého učna. Ešte nepripraveného na skutočnú bolesť, na skutočné hry o moc. Každý deň od smrti Tsuchikageho som premýšlal, čo s ním majú v pláne, aké hry s ním chcú hrať. Myslel som, že ked ho naučím silnú techniku, naučím ho sa brániť. ja hlupák som mu len utiahol oprátku okolo krku. A pritom som mu stále nemohol povedať pravdu, ešte nie. Ublížil by som mu. Či skôr mal iba strach, ako to príjme. vzdychol som si. Tak toto je strach? Prečo sa ho len nemôžem zbaviť? Stačí ked mu to poviem na smrtelnej posteli. Ano tak to urobím. Jeho matke som to povedať dokázal, prečo jemu nie. Musí sa dozvedieť pravdu o otcovi, o tom idiotovi závislom na liekoch, aby dokázal techniku svojeho otca.
"Povedal som ti, že som brat tvojeho otca a že meno Turaki nie je pravé. Nevlastním ho od narodenia, ukradol som ho a krvavo za to zaplatil. V tom je tá hra. predstierať to, kým nie si. Iba tak prežiješ. Iba s brneným lží a tajomstiev, ktoré sa stanú tvojím mečom aj štítom. Síla tela je tu nepodstatná. To slová tu sú ultímatnou technikou. Slová vždy dokážu viac ako techniky a celé armády. Kedysi to možno tak nebolo, avšak časy Naruta sú dávno preč. Ten muž je mrtvy už pár desaťročí a my sme už zabudli, aké to je spojiť sa pod jedinou vlajkou. Pod jedinou osobou. Delíme sa, zabíjame, bratia zrádzajú, matky zabíjajú a otcovia ignorujú. takýto je svet, do tkorého si sa zrodil, Renji Hagane, takýto bol svet celý čas. Svet, ktorý zmeniť nedokážeš."
Postavil som sa, moje slová boli snád jasné. pohladil som sa po tele, symbióze mäsa a kovu. Dakujem braček za život ktorý si mi dal. život, ktorý si pre mňa obätoval. Život, ktorý som si nezaslúžil. Posledný krát som sa otočil na svojeho zverenca.
Položím ti otázku, ktorá ti možno odpovie na všetky tvoje otázky týkajúce sa úlohy, ktorá ťa čaká.
Hodil som mu k nohám hrubú, starú knižku.
Vedla seba stoja Kage, feudálni pán a mních. Každý z nich chce smrť ostatných. Pred nimi stojí Nukennin. Kage vraví, žeje to jeho povinosť, že mu vráti jeho česť, feudálny pán mu núka peniaze a mních odpustenie od hriechov a večný život po smrti. ktorého z nich Nukkenin poslúchne?
Následne som odišiel. Nemalo zmysel dalej takto stáť. Odpoveď musel nájisť sám.

ostatných dopíšem, len teraz proste v hlave nemám nápady a musím ich premyslieť...fakt sa ospravedlnujem

Renji Hagane

Tušil som, že to nebude také jednoduché. Nič nie je jednoduché. Svet, v ktorom žijeme, je taký prehnitý. Sú to ťažké časy. Časy slávnych bitiek a hrdinov sú preč. Pripojil som sa na stranu, ktorá ma chce zneužiť a použiť moje schopnosti. Keď bude zo Sousariho Tsuchikage, určite ma dá vykázať za vraždu toho starého. Ale ak by som na jeho plán nepristúpil, bol by som nukeninom už teraz. Aj Turaki musel podstúpiť to, čo čaká mňa. Myslel som, že môj klan robí všetko pre ochranu Tsuchikageho, ale možno je pravda úplne iná, alebo to bola pravda len pred dávnymi rokmi. Teraz sa už len snažíme zlepiť dokopy tie črepiny, ktoré ostali zo slávy klanu.
Česť je dôležitá pre každého ninju. Urobiť toho hodný skutok mu prinavráti česť a slávu. Peniaze sú tiež dôležité pre nukenina, či nájomného ninju, musí predsa z niečoho žiť, ale feudálnym pánom už dnes neverí skoro nikto. Ani Kagovia. Odpustenie a večný život môže sľúbiť hocikto. Nikto nie je nesmrteľný. Ale ten, kto zachráni mnohých, stane sa hrdinom, alebo sa obetuje v mene mieru, ostane živý v mysli všetkých, ktorí ho poznali. Ale ani v toto už nikto neverí. Stanem sa hrdinom, keď zabijem vlastnú rodinu, keď zradím, či oklamem priateľov? Toto je na dlhšie zamyslenie.

Starec pomaly dopisoval svoje meno na spodok pergamenu. Obzeral sa. Drevené trámy ležali spadnuté na kope spolu s prachom, ktorý rozvírili. Slnko svietilo príliš silno. Sedel vo svojom dome, aspoň v tom, čo z toho ostalo. Prečo musí slnko tolko svietiť? Prečo je také jasné aj cez oblak prachu a dymu z našej Iwagakure no sato? Starec sa postavil. Starecké kosti jemne zapraskali pod tou námahou. Ja som mal byť v dôchodku. Nie riešiť šteňa, ktoré si myslí, že sa môže hrať nas Tsuchikageho...Šialené... prehladával svoje nástroje. Mnohé z nich boli zničené. Fotografie, odznaky, jeho čelenka. Symbol člena armády Iwagakure. Zastavil sa, spomínal. Spomínal na časy zlatej Iwagakure...Sprevádzal Inateho ako 20 ročný chlapec, ktorý si myslel, že už je mužom. Vtedy nechápal, čo sa deje. Ceremónia. jeho žena, tsuchikageho manželka, zvierala v rukách malého Idateho. Plačúceho, s čiernym tetovaním v tvare kocky. Železné brnenie. A teraz sa díval, ako druhý z tsuchikageho synom robí svoje prvé krôčky. Ako kráča smerom ks vojemu otcovi. lapá svojimi rukami ku jeho brade, snažiac sa dotknúť tej čudesnej veci....A teraz je preč. Krik bolesti ho prebudil späť do súčastnosti, do doby, ked bol opäť 60 ročným starcom s bolestou v krčoch. zohrial sviečku. roztopil vosk, priložil pečať a odsunul. ešte raz sa podpísal v mene Iwagakure, už nie vo svojom vlastnom či v mene Tsuchikageho. ten chlapec, ktorý sa pokúsil zabiť Ibashiho si nezaslúžil túto poctu. Ibashi je blázon, ak verí že svet je jednoduchší, ked nepríjme zodpovednosť. Idate šialenec, ked sa sám rozhodoval bojovať porti Sendokagemu a statil sám seba. Svoju minulosť, svoj talent, svoje srdce a stal sa drevorubačom. Malá Akira stratená, nezvestná od svojich 2 rokov. A Inate umrel v bláznivej viere, že o Iwagakure je dobre postarané. prečo všetky, v ktorých som vkladal nadeje z radov klanu Turaki ma sklamal? prešiel prstom po prachu, vytvoril špiráli, kruhy a štvorce. Do stredu položil zapäčatený dopis. Prekrížil nohy a uvolnil sa. Dokážem to ešte? Som ešte stále ninja Iwagakure? Modra chakra začala prúdiť pentagramom tsuchikage bledol, ak sa to vôbec tak dalo nazvať, ked už nemal žiadnu farbu, ktorú by mohol stratiť. Zvitok zažiaril zasiahnutý bleskom. A zmizol.
Odpovedia starý spojenci na pomoc Iwagakure? Dokážu nám odpustiť aj po tom, čo sme si zvolili to šteňa za Tsuchikageho? A hlavne, prežijú stretnutie s ním?




"Ty už si blázon Moroshi. Blázon, ktorý veril že dokáže zmeniť sám seba, dokáže zmeniť mna. Neveril si mi, ked som ti hovoril, že ten démon menom aj telom bol zlý, nesprávny. Vdaka nemu je celá Iwagakure zničená. Vdaka tebe, že si sa ho nepokúsil zsataviť. ja by som ho zastavil. démonov hlas sa stupnoval, ku konci už kričal. Celá tvaja mysel bola čierna, nekonečná temnota. Avšak ako ozvena sa jeho slová opakovali a zarývali do tvojeho srdca. keby si len vedel, ktorý z vás dvoch to spôsobil. Svet, v ktorom si bol pradtým, bol farebný, plný spomienok, teraz iba priepasť, ktorú dokáže zanechať iba smrť. Tengova tvár, rovnaká tvojej, trpela v bolestných krčoch. "Ty si zavinil smrť matky, nikto iný...Našej matky... Od narodenia som bol v tebe, tvoje zlé ja, či skôr dobré oproti tebe. Ale vždy, ked som tvojimi očami uvidel matku, ked som sa prebudil ja...Bol som štastný. Prvý krát od mojeho zrodu. Od doby, kým som nebol ničím a nikým. A ty si mi ju musel vziať.... Dlhý čas si počúval zvuk plaču. Až neskôr si si uvedomil, že je Tengov. "Myslel som si, že opäť budeme jedno...že už nebudeme dobro a zlo....Ale my, Moroshi....Ale ty si matkovrah. skutočný démon. Tvoje emocie ťa zabíjajú a všetkých.....A ja hlupák som ti pomáhal...ja....démon s emóciami, v človeku, ktorý chce zabiť vlastného otca a zavinil smrť matky. ktorý si smrť užíva....mýlim sa snáď? Samozrejme že nie čiernota sa začala meniť. Krvavá červeň sa začala z nekonečna tahať k vám. krv vybuchovala, ukazovala tváre, mieste, boje. Celý tvoj život. Všetko, čo si nedokázal zachrániť. Všetko, čím si bol. Šialený úsmev na perách, krv striekajúca z nepriatelov. Všetko sa ukazalo. Nič nefungovalo. Bol si iba slepý démon, nie človek. Nie shinobi. psoledná sa ukázala matka, položená v jeho náručí. V náruči osoby, z ktorej si si stále utahoval, nenávidel si ho, sníval, že ho zabiješ. V osobe, ktorú matka milovala. Rozplinuli sa v prach, v to, čomu sa hovorí spomienka. tenga zmizol, rovnako ako oni. ostali iba slová a bolesť, ktorú si cítil. "Toto je náš posledný rozhovor....Teraz už nikomu neublížiš...O to som sa postaral....Nič z teba neostane. Nič z démona, nič z ninju...len prázdna skořápka, ktoá má možnosť sa spasiť. niekto nový....
A potom si sa prebudil. Vedla teba stál muž, ktorý mal príliš smiešne obočie. Nepoznal si ho.... "Si v poriadku Moroshi?" netušil si ku komu hovorí. spomienky sa vyparili, spomienky na všetko. ostala iba prázdna schránka bez minulosti. Moroshi.....

Igari Umone

Ekonóm stál na svojom mieste, v rovnakej polohe, s rovnakým výrazom v tváry. vedel, že prídeš. "Už si sa rozhodla Akira? Staneš sa Tsuchikagem? Staneš sa tým, čím bola tvoja rodina?" Starec sa usmial tak, ako to robia starý rodičia u svojich vnôčat. Chápavo, záhadne, láskavo. Ale jeho oči hovorili niečo iné. Bál sa, naliehal. Chcel ochraniť dedinu. Chcel iba to. "Nechám ti ešte čas premyslieť. nájdeš ma pri budove, z ktorej dával ozor na dedinu tvoj otec za čia, ked bol svet ešte plný viery v naruta a jeho ideológiu.... odišiel z miestonsti..Pomaly..."Skús sa ešte poobzerať a nájisť aj iný dôvod ako Sorina k tomu, aby si pomáhala svojim verným...

Matka

Matka prvý krát zareagovala na Tashira...Jej krvavý úsmev ťa zmrazil aj rozohrial zároveň. Dotkla sa tvojej tváre. takmer až nežne. Cítil si ako ruka chabne pri tej námahe, ako z teba vysáva jej chladná ruka teplo. "Môj Tashiro...vedel sa som že prídeš...Aj otec to vedel..." jej viečka sa pomaly zatvárali. upadla z nedostatku krvy do snového sveta podvedomia. "prežije" pvedal medik vecne. Sám nebol ovela viac bledý ako ona. Také výpetie liečenia uspáva...Ale je to silná žena..silnejšia ako ostatné..nevidel som ženu čo by tak dlho vydržala byť pri vedomý...Chcela ťa len vidieť, aj svojeho manžela...je skutočne silná... zapískal a požiadal dvoch pomocníkov aby ju odneisli do stanu..."Príd za nou ked sa prebere...bude ťa chcieť vidieť....

Renji>>>

Začínal si postupne chápať údel toho byť "hrdinom", či "shinobi". skutočný zmysel tých slov a ich dôsledkov. ozvalo sa klopanie. Matka. Váš dom sotva stál, podopretý rozvalinami ostatných. počul si Turakiho fučanie, ako odstranuje prekážky. matka pomaly vstúpila. Dvere vypadli z pantov a zvýskla. Všetko skončilo. "Ahoj zlatko.." pomaly k tebe pristúpila a objala ťa. Bola nezranená. Vedela som že tebe sa nemôže nič stať. Vedela som že si ako svoj otec a dedeček" jej tvár bola smutná, ked vyslovila to slovo. Otec. V jej tváry boli aj iné emocie, ale nečítatelné, záhadné. Smutné. "O čom ste sa rozprávali s Turakim, Renji? Niečo o technikach, predpokladám?" usmiala sa, aj ked je tvár hovorili, že plakala. Opäť, vždy odo dňa, keď sa s nou Turaki rozprával. ked dostal facku. Dívala sa a čakala na odpoveď.

Hizashi

Kráčal som po zničenom námestí s nezaujatým ba až ľahostajným výrazom, absolútne ma netrápilo to čo sa tu stalo ani tí bezmenný čo zomreli. Prekračoval som mŕtvoly a zapálil som si cigaretu, šiel som stále jasne za svojím cieľom a mieril som do ulice kde sídlil môj klan, konkrétne som hľadal jedného človeka. Človeka ktorí mi mohol dať schopnosť, schopnosť s ktorou by som sa konečne dokázal vyrovnať bratovi ba aj ho poraziť. Pri pohľade na plačúce deti som sa zamyslel ako by som dopadol keby som sa zachoval ako oni a len plakal bez snahy niečo robiť. Ale ja som mal cieľ, jasný cieľ pomstiť klan a zabiť brata zatiaľ čo oni ostali v tomto krutom svete bez milosti sami opustený a stratený. A vtedy som sa nad tým zamyslel prvý krát, čo budem robiť potom až zabijem brata ? Nemal som žiaden ďalší cieľ ale vedel som že keby som sa tým zapodieval zviedlo by ma to z mojej cesty a to by ma zničilo. Jednoducho to nechám na osud, čo má prísť príde... To už som ale došiel do našej časti dediny a zbadal som presne toho človeka ktorého som hľadal. Zdvihol som ruku a pristúpil som k nemu : Pamätáš si ma ? Som Hizashi. Nečakal som na odpoveď pretože som vedel som že ma pozná a tak som vypálil hneď ďalšiu otázku : Dokážeš privolať ježkov ? A ak áno môžeš ma to naučiť ? Jedine s ich pomocou dokážem poraziť brata a pomstiť klan... Dúfal som že mi pomôže inú nádej som nemal...

??? Ta-Ru

Muž sa mus trašne podobal. Ale cez krv a obväzy nebolo vidieť nič. jeho tvár bola zohavená. prázdne diery v miestach, kde mali byť oči. zdvihol k tebe ruku s 3 prstami. Zohavená zjazvená tvár sa roztiahla do úsmevu. z pier tiekol prúd krvy, lepil sa na potrhanú kožu a obnašené kúsky mäsa. Bolo to príliš vážne, ale aj tak sa usmieval, keď počul tvoj hlas. vidieť ťa už nemohol. "okolo teba sa celý svet zrúzil a jediné na čo myslíš je svoj ciel...obdivuhodné...už chápem prečo som ti ukázal moju spomienku..prečo vodca vybral mna ako tvojeho otca.. Pomaly sa postavil...Chrasty na tele praskli a vystriekli malé prúdy krvy..."Uvidím...Záleží od toho či to dokážeš..."

Daichi Okamoto
Vypočul som si rozhovor medikov. Moje zranenia zrazu neboli také jednoduché ako sa zdali. Padali tam mnohé mená. Väčšinu poznal a vedel že všetci sú bývalí kage Iwagakure. V bolestiach sa otočil k medikom a opýtal sa: Čo sa deje ? Nedalo mu to. Azda sa Tsuchikagemu niečo stalo ? Veď tam na svojom poste bol len krátku chvíľu. Vážne budeme meniť svojich kagov tak rýchlo ? Behalo mu po rozume

Hizashi

Pevným pohľadom som sa zahľadel na zraneného muža a jednoducho prikývol. Zarážalo ma ako je možné že pri toľkých zraneniach neprejavuje žiadne známky bolesti či malátnosti. Asi bude zdrogovaný... Hlavne nech mi pomôže, o nič iné mi nejde...

Tvoje prikívnutie si nevšimol. Nemohol. Pre človeka ktorému démony vytrhli oči je to docela ťažké. Odhrnul prach a triesky svojou zdravou rukou. jednour rukou zložil pečať a vyslovil pár slov. výbuch dymu. zadíval sa na teba, aspoň by to urobil, keby mal oči. "toto je skúška ich rodu, či si hodný spojenectva s nimi. V oblaku dymu sa válal malý ježko...sotva väčší ako päsť.."Veľa štastia chúvo..." a odpadol...musel odpočúvať...


Zadívali sa na teba a nechali tak. Iba tie najhoršie zranenia vyliečili. nemiohli svojou energou plítvať na škrabance. Bol si mimo ohrozoenia...To bolo hlavné..aspoň na teraz..Zvyšok bol v tvojom tele. A v tvojej vôli prežiť. Ludia okolo teba boli na tom ovela horšie...Spomínal si na tú ruku, ktorá ťa chránila...na tvojeho anjela strážneho...

Tashiro

Ochromovalo ma to no zároveň som sa tešil, tešil som sa že mama ešte žije. Jej oči sa zatvárali, to ma znepokojilo, v očiach sa mi objavila panika lebo som myslel že zomiera no však upokojili ma medikove slová o tom že bude žiť. Odniesli ju, odniesli mi ju preč odo mňa, no povedal mi aby som za ňou zašiel keď sa preberie. Ešte hodnú chvíľu som pozeral na to ako ju odnášajú, ako sa mi nosidlá vzďaľujú až som ju nakoniec stratil. Postavil som sa a vydal sa smerom do dediny, teda jej zbytkov, môžno stretnem niekoho známeho, možno bude potrebné niekomu pomôcť.

Renji Hagane

Bol som špinavý, unavený a nahnevaný. Tieto pocity sa vo mne miešali vo svetle minulých udalostí. Konečne sa ukázala matka. Vyzerala strašne ale v poriadku. Nenájde sa veľa ľudí, ktorí by týmto prešli bez útrap. Na ten čas, akoby som bol vytrhnutý z tohto krutého sveta do iného, nie menej krutého.
"Tréning je ťažký, ale zvládnem to." dostal som zo seba a pritom som skoro spadol z nôh. Cítil som sa, akoby som mal zaspať na veľmi dlho.

Moroshi Maitre

AAAARRGGH!Zakřičel jsem když jsem se probudil v posteli a nademnou se skláněl nějaký cizý muž. Rychle jsem se odsunul od něj dál a dal ruce před sebe jako obranný reflex. Těžce jsem oddycoval snažil jsem se vzpomenout co se stalo...Když tu náhle bodavá bolest v hlavě. Nemohl jsem si vzpomenout co se stalo...Protože jsem si nemohl vzpomenout vůbec na nic. K-Kdo jste? Kde to jsem? C-Co ode mě sakra chcete?řekl jsem pořád s rukama před sebou snažíc se od muže odsunou co nejdál.

Hizashi

Chytil som toho mrňavého ježka za kožu na chrbte a dvihol si ho pred oči. S pohľadom upreným na neho som mu povedal A čo mám stebou robiť ? Si malý, slabý a si mi na nič. Kopol som do starca na zemi a zakričal na neho To si mi pomohol ty blbec, ako mi toto škrvńa má pomôcť ? Každopádne mi bolo ľúto ho tu nechať takého malého a bezbranného, tak som si ho strčil do vrecka a rozhodol som sa vydať na lúku ku čistinke, preč od tohto zničeného a deprimujúceho prostredia. Šiel som svižným krokom a čím som bol ďalej od toho miesta ktorím kedysi bola skrytá Iwakagure no-sato začal som vnímať krásu prostredia a tohto dňa. Bolo príjemné teplé počasie a vánok mi osviežujúco fúkal do tváre. Rozmýšľal som tiež že ten malý tvor bude určite hladný ale nevedel som čo by som mu mal dať jesť alebo všeobecne čo takýto tvorovia konzumujú. Budem musieť improvizovať, skúsim mu dávať rôznu potravu a uvidíme... Medzitým som dorazil na lúku a vydal som sa hľadať ježkovy nejakú potravu. Nazbieral som niekoľko druhov rastlín, chrobákov a hmyzu. Keď som toho všetkého mal plné vrecká vrátil som sa k čistinke a sadol chrbtom k stromu o ktorí som sa pohodlne oprel. Vybral som si ježka z vrecka a položil ho na zem pred seba. Pochvíly sa prebral a začal pomalyčky vnímať svoje okolie. Chodil hore-dole, otáčal sa, čuchal stromy rastliny a chrobáky. V narazil na veveričku a keď k nej pristúpil uštedrila mu peknú ranu chvostom po chrbte. OKamžite sa schúlil do klbka a vydával zvuky ako keby plakal. Chytil som teda tú veveričku a v ruke ju rozpučil až jej praskly oči. Nemáš ho čo biť... Vzal som ježka do ruky a nežne ho pohladkal Neboj sa malý, už ti neublíži. Usmial som sa neho a vytiahol z vrecka nejaký hmyz a priložil ho k nemu. Vystrčil ňufák a ovonial ho, hneď na to vystrčil jazyk a celého ho zjedol. Takto to pokračovalo až mi vyjedol všetok myz a chrobákov ktorích som mu nachytal. Tak už viem čo ješ kamarát... Po tomto pre neho zrejme výdatnom jedle mi tvrdo zaspal na hrudi a ja som pri pohľade na neho zdriemol tiež. Možno to nebol až taký zlý nápad starať sa o neho, aspoň mám kamaráta... S touto myšlienkou som zaspal a nechal sa unášať vírom snou s malým ježkom spiacim na hrudi...
Ráno sa prevlieklo do obeda a vo mne sa ozval hlad ktorí ma prebudil z príjemného spánku. Ježko stále spal na mojej hrudi ale niečo ma na ňom prekvapilo. Stavil by som sa o čokoľvek že za ten čas čo sme spali vyrástol. Položil som ho na zem vedľa seba a povedal mu : Si zaujímavý, rastieš rýchlo kamarát. Postavil som sa a pretiahol si údy. Všimol som si že strom o ktorí sa opieram je jablčník a tak som si z neho odtrhol za hrsť jabĺk hneď ich sprášil. Ježko sa medzitým zobudil a naťahoval sa. Prikráčal som k nemu a zohol sa k nemu : Tak čo je kamoš ? Máš zase hlad ? Dal som mu jablko a trocha od neho odyšiel aby som mohol trénovať. Menšia rozvička nikomu nezaškodí. Spravil som pečate a zamrmlal Suiton : Mizu Bunshin no jutsu ! Vytvoril som štyroch vodných klonov a keď sa pri mne zjavili kývol som im a povedal Počuvajte lamy, nudím sa a chcem si zatrénovať takže si dáme súboj vy štyria proti mne okej ? Ako chceš, ale dostaneš na hubu sráč ! Odpovedal mi jeden z nich. Pff. Ježko nás zo záujmom sledoval a dokonca sedel ako človek, to som u žiadneho zvieraťa ešte nevidel. Bez čakania som si zväčšil ruky a vrhol sa na klonov. Jednému strelil pasťou do hrude až odletel a rozpustil sa na vodu, avšak sa postupne spájal spať. Hneď na to som vyblokoval útok jedného klona ktorí mieril vysoko a nohou som ho hneď kopol do hrude. Pokrčil som sa aby sa vyhol útoku ďalšieho klona ktorí mi mieril na hlavu a jediným seknutím som ho pripravil o ruku. Takto to pokračovalo nejakú tú hodinku, chvíľu maly navrch klony a chvíľu zase ja. Nakoniec som ich zrušil a od únavy si ľahol na trávnik. S pohľadom upretým na ježka som si všimol že zase o niečo povyrástol a tak som sa usmial a prehodil Týmto tempom budeš o chvíľu väčší ako ja kamarát. Sadol som si knemu na zem a hral som sa sním. Po čase som ale začal premýšľať čo budem robiť ďalej, večne tu na tej lúke sedieť nemôžem takže sa asi vydám do dediny pomáhať.
Sledoval som ježka ako šialene behá a spoznáva okolie a úporne premýšľal nad tým aké mu dám meno. Zabralo mi to asi hodinu kým som ho vymyslel no z výsledkom som bol viac než spokojný. Hiro, poď sem zavolal som na neho. I keď som to nečakal, okamžite na zavolanie a na svoje meno zareagoval a pribehol ku mne. Chvíľu som ho hladkal kým som premýšľal nad tým čo budem ďalej robiť. Medzitým sa ale už obed prehupol do poobedia a tak som sa rozhodol vrátiť do dediny, teda do toho čo kedysi bývalo dedinou. Hiro medzitým zase vyrástol a mal už podľa môjho odhadu viac ako 50 centimetrov na výšku. Po ceste som mu zase nazbieral nejaký ten hmyz a ovocie ktoré hneď sprášil akoby sa nechumelilo. Postupne sme opúštali kľud lesa a vchádzali do chaosu a utrpenia ktorí momentálne v Iwe prevládal. Čím sme boli bližšie tým jasnejšie som počul krik umierajúcich a plač žien a detí. Smrad z rozkladajúcich mŕtvol a krvy ktorá bola všade naookolo bol neznesiteľný.
V dedine bolo práce nad hlavu. Nechcel som im pomáhať ale uvedomil som si že oni nám poskytli azyl keď sme to potrebovali a tak to bolo v podstate mojou povinnosťou a navyše, keď tu tsuchikage nebol nerozdávali sa misie a tak som nemal v podstate čo robiť. Vytvoril som teda dvoch klonov a spoločne s nimi som odpratával mŕtvoly, pomáhal zraneným a vďaka mojej obrovskej sile vyprosťoval mnohých ľudí spod uväznenia pod troskami zničených budov. Príležitostne som si oddýchol, zapálil si cigaretu a doplnil energiu a potom som zase pokračoval v pomáhaní. Fyzická práca ma ukľudňovala a dávala mi priestor na rozmýšľanie. Väčšinou som rozmýšľal nad tým ako by som porazil brata a vymýšľal rôzne taktiky a postupy ktoré by som v našom prípadnom boji použil, no vedel že ešte na neho nemám avšak keby som mal na svojej strane silu summonov, misky váh by sa vyrovnali. A môj síce ešte malý summon každou uplynulou hodinou rástol do čoraz väčších rozmerov. Po čase som klonov zrušil a pomaly začal odtiaľto odchádzať, chcel som si už oddýchnuť a venovať sa trénovaniu novej techniky. A kedy na to bude lepšia príležitosť, je vojna a každú chvíľu môžu prísť povinnosti. Zamyslel som sa. Vracal som sa teda spať na lúku, bol už večer a chcel som sa vyspať a v dedine nebolo kde, všetko bolo totiž zničené...
Po ceste som sa ešte zastavil v ulici nášho klanu a z toho čo bolo predtým mojím domom som si vzal svoje veci. Vykročil som k lesu, síce sa už stmievalo ale ja som strach nemal, často som v lese spal, vedel som ako sa v ňom správať a čo robiť takže som sa ničoho nebál. Našiel som si pekné miesto na nocľah, založil si oheň a zjedol zásoby ktoré som si so sebou doniesol, zapálil som si cigaretku a sledoval ako Hiro reaguje na oheň. Nebál sa ho, skúšal k nemu prísť stále bližšie a bližšie a keď sa popálil s plačom odskočil preč. Si ty ale pako ! Smial som sa na ňom. Postupne prichádzala hlbšia noc tak som naložil do ohňa viac dreva a uložil sa na spanie. Sníaly sa mi nepokojné sny o ľudoch ktorích som zabil a na konci sa vždy zjavil môj brat a so strašidelným smiechom po mne kričal že som slabý. Vyskočil som na nohy a na tvári som mal pot. Bolo už ráno, pomaly svitalo. Šiel som sa teda umyť k rieke a v odraze vo vode som vydel že to už nie som ja, nie som starý slabí Hizashi. Teraz som skutočný shinobi, a vrah. Bohužiaľ to k tomu patrí... Pomyslel som si smutne. Keď som sa obliekol a vrátil spať k táborisku uvidel som niečo neuveriteľné, Hiro za noc zase vyrástol a teraz mi siahal už po hrudník. Stále však nerozprával a summoni ostatných členov klanu ktorích som videl normálne komunikovali. Máš hlad čo ? Opýtal som sa ho. Chcel som mu ísť niečo nachytať ale videl som že pri strome leží kopec chrobákov ktorých si zrejme Hiro nazbieral sám. Takže už si vieš zaobstarať potravu..., no čo, o starosť menej. Znova som vytvoril niekoľkých klonov a cvičil s nimi Kinjutsu nejakú tu hodinku aby som nevyšiel s formy.
Potom som si ľahol a oddychoval na tráve, chystal som sa totiž trénovať novú techniku a na to som potreboval byť
v stopercentnej forme.
Potom som si sadol, prekrížil nohy a meditoval. Koncetroval som chakru v tele a postupne ju sústredil na jedno miesto, potom zase na iné a tak ďalej. Toto cvičenie mi pomáhalo v jej ovládaní a čím lepšie som ju ovládal tým menej som jej vyčerpal pri použití techniky. Keď som bol s cvičením hotový postavil som sa, zložil pečať a povedal Suiton: Teppōdama ! V ústach sa mi koncentrovala chakra a ja som ju stále stláčal a stláčal aby som jej dokázal naraz vypustiť čo najviac. Keď už bol tlak v ústach neznesiteľný vystrelil vodnú strelu z úst priamo do stromu predo mnou. Na moje sklamanie som však na strome nezbadal žiadne väčšie známky poškodenia čo jednoznačne značilo že ešte potrebujem veľa trénovať. Hiro ležal na tráve pri táborisku a zo záujmom ma pozorne sledoval. Teraz som však Hira vyhodil z hlavy a sústredil sa na techniku. Znova som spravil rovnakú pečať a vykríkol Suiton: Teppōdama ! Opakoval som rovnaký postup ako predtým a stáčal chakru v ústach do atmosfér a keď som ju už nevládal udržať vypustil som ju v podobe vodnej strely von z úst. Tentokrát ma to mierne potešilo keďže na strome to už odlúpilo kôru, čo bolo dobré znamenie. Tak som do toho neoblomne pustil znova, nebola to ťažká technika no ja som ju chcel ovládnuť čo najlepšie. Čím viac som trénoval tým bola moja strela silnejšia a vytvárala na strome väčšie poškodenie. Rozhodol som sa že si dám prestávku na menšiu desiatu, netrebalo sa zbytočne prečerpávať, času som mal dosť. Zjedol som niečo málo zo zásob ktoré som mal zo sebou a trochu si na trávniku oddýchol a ponaťahoval chrbát.
Hneď nato som sa bez otáľania pustil znova do trénovania. Postup som mal pomerne rovnaký ale keďže silu strely som už ovládal, tak som sa momentálne sústredil na určenie a ovládanie jej veľkosti. Bolo na to potreba viac sústredenia ako na ovládanie sily ale nebolo to nič zložité pokiaľ som sa sústredil, a tu na voľnej lúke som bol sám takže ma nikto nemohol otravovať a brániť mi v sústredení. Urobil som pečať a vykríkol Suiton: Teppōdama ! Z úst som vypustil silný prúd vody tentokrát veľkosti náboja ktorí poľahky prešiel stromom a urobil v ňom slušnú dieru. Áno ! Vykríkol som nadšene. Konečne, nebolo to také ťažké ako som očakával... Hodnú chvíľu som po tom pokračoval v skúšaní až som si to perfektne osvojil a nemal problém s ovládaním sily a veľkosti projektilu. Z úľavou som si sadol na zem a vydýchol.
Hizashi..A vtom som to počul. Hlas, Jasný ako keby sa nachádzal vedľa mňa, ale bol to ľudský hlas. Bol to hlas aký som predtým ešte nikdy nepočul. Pomaly som otáčal hlavu smerom k tomu hlasu, nie zo strachu z toho čo by tam bolo ale z toho že to nebude to čo očakávam. Ale ono to bolo ono. Hiro bol skoro taký vysoký ako ja ale čo bolo najpodivuhodnejšie bolo to že dokázal rozprávať. Sledoval ma pozorným očami a netrpezlivo znova povedal Hizashi, poď sem, musím to opakovať ? Hiro držal v ruke akýsi veľký hrubý zvitok a netrpezlivo po ňom klepkal prstami. S vyjaveným výrazom som sa k nemu blížil bez schopnosti zo seba vypustiť čo i len slovo. Ty somnou hovoríš ? Opýtal som sa Hira stále s prekvapeným výrazom. Nie, telefonujem stebou ty pako. Poď sem, nebudem ti to vysvetľovať ja, moja úloha bola jednoduchá, otestovať či si hodný maž schopnosť nás privolať. A tá sa teraz skončila, takže postupujeme ďalej. Bez ďalších otázok predo mnou rozprestrel obrovský zvitok a pokračoval Pozri sa, tu sa podpíšeš vlastnou krvou a tu zanecháš odtlačok svojej ruky, pričom mi na tie miesta ukazoval prstom. Potom urobíš nasledujúce pečate a uvidíš čo sa stane. A tú krv vezmi s prsta, stačí ak sa uhryzneš. Znova na mňa netrpezlivo hľadel. Bez slova som sa zo záujmom pozrel na ten zvitok a videl som tam niekoľko zaujímavých mien, meno môj otca a to posledné podpísané bolo meno môjho brata. Odvrátil som od toho mena pohľad, od hnevu sa mi do hlavy tlačila krv. Tiež som si všimol že jeho podpis je preškrtnutý ale nevedel som prečo. Uhryzol som sa teda do prsta a podpísal sa. Takisto som urobil odtlačok svojej ruky. Hiro hneď na to zvitok zvynul a rozkázal Teraz urob tie pečate a zatiaľ sa maj... Hizashi. Nato zmizol v obláčiku dymu. To bolo divné. Pomyslel som si stále s údivom na tvári. Urobil som teda tie pečate buchol rukou o zem a vykríkol Kuchiyose no Jutsu !. Pocítil som úbytok chakry a predmnou sa zjavil obrovský ježko, bol asi 2x vačší než ja.

Simonin no Karadinov



Buuuum. Zrazu na námestí čosi buchlo a spravilo to kráter s priemerom 10 metrov a s hĺbkou 3 metre. Suiton: Mizu Rappa. Z úst neznámeho ninju vystrelila obrovská masa vody, ktorá naplnila kráter. Na námestí ste mohli vidieť len dym a po chvíli zväz 10 ninjov. Hlavným členom zväzu bol Simonin. Červený šál mi vial pred ústami a ja som len s údivom pozeral naokolo. Kde sme sa to dostali? Boli sme predsa zavolaný na miesto, kde máme vyliečiť pár nemocných, ale toto na to miesto nevyzerá. Všade bieda a utrpenie. Vyskočil som na najvyššie miesto, aby ma všetci počuli. Chvíľu som ešte čakal kým príde sa niekto pozrieť na výbuch, ktorý nastal na námestí. Na tvári som nemal taký úsmev ako vždy. Po chvíli som uvidel prísť viacerých ľudí, ale nie toľko koľko som čakal... Chcem vám len povedať, že bol som pozvaný prísť sem do Iwagakure z lekárskych dôvodov. Vidím, že vo vesnici to silno vrie a ľudia asi ešte umierajú a snažia sa prežiť. Mali by sme čím skorej začať. Chcem vám len ohlásiť, že nepanikárte a buďte všetci v úplnom pokoji, na každého sa dostane. Hai! V tom ste mohli vidieť ako som rýchlo zdvihol do vzduchu ruku a môj 9 členný tím sa rozpŕchol na pomoc vesnici. V tom som zoskočil z budovy na vodu, ktorú som po príchode vytvoril. Plácol som rukou na vodu a povedal. Suiton: Kuchiyouse no Kamurio Kaseeki. Voda začala žblunkotať a na povrch vyplávali dve tmavomodré, vyzerajúce ako voda, truhly. Kai! Uvolnil som pečať a truhly sa rozprskli, a z nich vyliezli dvaja ninjovia Kamurio a Kaseeki. Boli to brat a sestra Simonina. Brat a sestra sa len pozerali, pretože nechápali, čo sa to deje. Kaseeki pozri sa naokolo a asi vieš čo ťa čaká. Si jeden z najlepších ninjamedicov v okolí. Tvoje úchvatné schopnosti vylieča každého. A nešetri chakrou! Hai! Odpovedala Kaseeki. Kamurio ty sa bež pozrieť čo mohlo zapríčiniť túto katastrofu. Hai! Odpovedal. Ja som len pozeral, pretože som nečakal, že aj raz použijem svoju novú schopnosť. Čas nadišiel. Nečakal som, že sa dostanem do takejto otrasnej situácie. Okolo mňa chodili zranení s malými i veľkými zraneniami. Ležali tam mŕtvoli a ja som bol stále v šoku. Nikdy som toto nevidel. Prach sa okolo mňa výril ako keby tu už žiadna vesnica neexistovala. Ocitol som sa v sne, ktorý mi pripomenul mamu a otca, ktorý zomreli tiež v takejto hrôze. Mal som sedem rokov a našu vesnicu napadli neznámi ninjovia so silnými schopnosťami, ktoré vesnicu zrovnali so zemou. Uvidel som mamu a potom len kunai, ktorý jej proletel cez hlavu a rozdrvil ju na malé kúsky. Moje srdce sa akoby zastavilo a ja som nedýchal. V tom som sa otočil a na druhej strane som uvidel otca, ktorý ma išiel zachrániť, ale márne. Ninjovia ho zajali a zabili. Prečo stále musím myslieť na takú hrôzu. Najradšej by som tiež zomrel a žil tam hore. Život je bezcitný...

Poznámka. BERTE TO LEN AKO ŽE NIEKTO PRIŠIEL VESNICI NA POMOC TO JE VŠETKO.
Adop: Sory, ale asi to budeš musieť zvládnuť sám, pretože som nečakal jednu vec a tú teraz musím riešiť. Takže tak. Buď si nechaj túto postavu ako jounina v Iwe alebo ju zmaž. Sory

Hingkoku Kuara

Svetlo. zahalovalo celý môj pohlad, oslepovalo ma a fascinovalo.O ňom som premýšlal, diskutoval sám so sebou. Už som mrtvy? Alebo sa len moja mysel so nou zahráva že naozaj som? Ale ak nie tak prečo je predomnou také oslnivé svetlo? Ale potom by som ho nemal vidieť...som predsa mrtvy? A prečo o tom stále premýšlam a neprestanem s tým? Som mrtvy, mal by som sa podla toho správať... Svelo pomaly začalo tmavnúť. Kontrastovať pod mojím pohladom. "Hej, bože...rozhodni sa.." tieň začal naberať tvaru postavy, malej, menšej odomna. Odrazu som ucítil bolesť v temene hlavy. Svet sa začal zostrovať. Oči po dlhej chvíli nečinosti nedokázali ovládnuť nápor farieb. zažmurkal som. Cítil som, ako mi tlak chce vytlačiť vnútornosti von z tela. Ruky inštinktívne zachytili hlavu a tlačili späť všetko, čo sa dalo. Svet sa vrátil do normálu, predo mnou stál chlapec. Hingkoku, predpokladám. Spoznávam ho, aj keď si to ešte moja mysel nevie dať dokopy. Tashiro. To bolo to meno o ktorom som premýšlal. "Chlapče, pomôž vstať svojemu vodcovi."

Matka

Dívala sa na svojeho syna. Dlho. Úzkostlivo. Smutne. Vedela, že má tajomstvá. Vedela, že ho Turaki skúša. Avšak robil snáď s nou niečo iné? Nerobil jej snáď to isté pred ním? nehovoril mu pravdu? Usmiala sa, bez očí, bez smiechu. "Dúfam že jedného dňa budeš tak silný ako tvoj otec." pobozkala ťa na čele. ucítil si ako horúca slza stiekla z jej tváre a kvapla na tvoju tvár. "Dolu ťa niekto čaka..máš ísť pomáhať s dedinou. obnoviť ju. Choď, ty môj Shinobi."

>>>Moroshi

Tvoje pohlady odstrkávanie bolo iba krátko dobé...Impulz, prechod...Cítil si bolesť....Strach...zmetenie...Ale nechápal si čo to je. prečo sa tak cítiš. prečo sa ti to deje. Emócie doznievali. Hnev a bojovnosť sa otupovali. o chvílu to boli už iba prázdne reflexy bez dôvodu.. všetko prestalo dávať zmysel ak by si si to uvedomoval. "Moroshi..nie aj ty...Sílo mládí...prosím...." Nechápal si ho. Písmená neboli źložité, dokonca si rozumel aj celým slovám. Avšak v tejto vete, tu a teraz nedávala žiaden zmysel. Osoba iba otvárala ústa. Mala také husté obočie. spomienky sa vytratili a to čo ich tvorilo tiež. všetky emocie, všetok hnev aj láska, radosť aj smútok. ostala iba prázdna schránka. tým, čo si naozaj bez emocii bol.

Quatquekloscqal

Prach a dym sa uvolnili vo vzduchu. Odhalili dokonalé telo dokonalého tvora. "Muuaam" ozval sa dokonalo melodický hlas. Ňufák vidal vysoký tón pri výdychu, dokonale upútal pozornosť okolytých nepriateľov.
"Ja som mocný Quatquekloscqal z ježkovej hlbiny v oblasti stratených krajín. Legendárny bojovník z legendárnej krajiny. Legenda sama o sebe. Bojovník, ktorý nepozná strach ani sklamanie. Vždy dokonalý a vždy bombovo pripravený Quatquekloscqal!!!" ok, nástup na scénu dokonalý. teraz už iba vyhubiť tú armádu nukeninov.... Dym sa rozlinul úplne. moj drsne coolový pohlad sa zastavil v diaľave. Chýba mi tu potlesk, či výkriki strachu.... Až vtedy som si všimol že nie som tam kde by som mal byť...
"Ty nie si Kururake....A ja nie som tam...." Dokonalý nástup na scénu prerušila abstinencia boja v mojom okolí. Rozhliadol som sa. Ja som ten boj zmeškal? Predsa mi Qouqoscue odkázal že Kururake bojuje s armádou nukeninov? opäť som sa zadíval na toho chlapca-ktorý-len-tak-stál-predo-mnou.
Zase som sa dostal na úplne iné miesto....technická stránka privolávania ma zase sklamala...ZASA!!!
Vytiahol som dlhý zoznam, plný preškrtaných mien. Takže...k.k.k.k...Kururake...mrtvý.....hotovo... urobil škrt cez meno-toho-slabocha-čo-nevie-poraziť-nukeninov. Môj užívaťeľ číslo 3628 mrtvy...ježek by čakal že tento prežije viac ako týždeň keď je Jounin.. Ňufák začal vysávať arómu..sakra...kde to som?
Hej chlapče-čo-krváca-a-pozerá-sa-na-mna-ako-na-zjavenie-čo-aj-som.....ktorým smerom je legendárna ježková hlbina o ktorej existencii existujú iba legendy a nikto nevie kde je?

Renji Hagane

Z matky som vycítil, že má o mňa strach, ale to je normálne. Matky sa boja o svoje deti, lenže som vycítil, že možno vie toho viac, ako ja. Ale ja sa to určite v najbližších dňoch dozviem. Dedina bola v troskách, teda aspoň väčšina. Bolo na čase priložiť ruku k dielu a prestavať ju. Navyše ma dole niekto čakal, tak som tam išiel.

Hingkoku Tashiro

Osud či skorej náhoda na priviedli pred človeka, pred vodcu nášho klanu. Blížil som sa k nemu a už z diaľky vyzeral akýsi zmetený. Počul som jeho volanie k bohu, aby sa konečne rozhodol. Nevedel som čo tento muž prežíva, no vedel som jedno. Nechcel by som byť na jeho mieste. Musel zažívať ohromné muky keď si chytal a tlačil hlavu aby sa mu nerozletela ako melón. Poznal ma, niečo v jeho vnútri mu povedalo kto som, vedel že som Hingkoku a vyriekol svoju prosbu, prosbu o pomoc. V mojom pohľade bola cítiť ľútosť, jeho bolesť ako by sa dotýkala aj mňa. Bol som k nemu celkom blízko, čupol som si k nemu a opatrne ho chytil pod plece a zašepkal som mu do ucha Nebojte sa pane, pomôžem vám. Pomaly som sa s ním zdvíhal až celkom na rovné nohy a potom som povedal odhodlane ako nikdy Musím zosilnieť, aby som ochránil moju mamu a nedovolil aby sa jej čo i len niečo stalo, aby som chránil svoj klan a celú dedinu. Ostal som tam stáť a držal som nášho vodcu pod ramenom a moje modré oči sa upierali na dedinu, na jej trosky a hľadeli ďaleko do budúcnosti.

Moroshi Maitre

Nechápal jsem proč ale pomalu jsem dal ruce dolů. Vlastně jsem nechápal nic. Bylo mi jako...Ani jsem nevěděl jak. Nevěděl jsem ani jestli je to dobře když nic nevím. Bylo tu moc prázdnoty. Připadalo mi to jiný...Ale nemohl jsem se zmoci ani na jednu myšlenku terá by alespoň jednu věc v tomhle všem vysvětlovala. Jediné na co jsem se zmohl bylo dívat se do prázdna.Chtěl jsem se podívat na toho muže ale kdykoliv jsem se na něho podíval, tak vše se ještě více zamotávalo. Bylo to jako kruh. Připadalo mi že čím víc se snažím něco dělat tím míň toho vím. Jen jsem seděl...a hleděl do prázdna.

Hizashi

Z prachu sa na mňa vyvalilo celkom impozantné stvorenie a zjavne aj hrozne namyslené a ukecané. Najprv vrieskal aký obrovský bojovník je a machroval a hneď na to si písal nejaké hlúposti do zoznamu.
Mračil som sa na neho pri zapaľovaní cigarety a keď sa ma opýtal kde sa nachádza nejaká legendárna blbosť na hlave sa mi zjavila anime kvapka. Ehm, keď nikto nevie kde sa tá dolina nachádza ako ti asi môžem ukázať smer ktorím sa tam dostaneš ? Myslenie asi nieje jeho najsilnejšou stránkou... Bol som zvedavý či mi vôbec odpovie alebo sa ma pokúsi na mieste rovno zabiť, popravde vyzeral že by ma bol schopný zabiť.

ANBU

Maska skrývala všetko, čo som v sebe dusil. Prečo on? Prečo sa Sempai rozhodol vybrať jeho? Zradí nás! Určite nás zradí! Určite ani nepríde, myslí si že je dôležitý. Myslí si že dokáže zmeniť celý svet. Nepríde... Chlapec dorazil. Žlč kypela. Všetko sa búrilo. nič mu nepoviem. Zabijem ho. Áno, to bude najistejšie. Stačí iba krátka nepozornosť Chvíla nenastala. Číslo 851, veliteľ vás pozýva aby ste predstúpili pred Tsuchikageho spolu z dalšími 15 anonymními rekrútmi. tsuchikage vás vyhlási za oficiálnych členov ANBu route. Vaše mená nikde nesmú padnúť, rovnako ako nič osobné. tsuchikage o vás vie všetko. hlavne o tebe. Snaž sa mu dokázať že si jedinečný. ě si verný titulu tsuchikage viac ako ANBU...Že si príliš čestný na to aby si porušil slub, ktorý si spravil ako genin. Vernosť kagemu aj dedine, vernosť jej obyvateľom, iba ak to nie je v rozpore so zvyšnými dvoma. Prehladal som vrecká. "Tu máš" podal som mu masku. ANBU masku, bez ozdôb, farieb či tvarou. Čisto biela. "Značí to hierarchiu" Chvílu som čakal. Nenávidím ho...neverím mu. Sklame. Zradí. na tom nezaleží. Misia už je teraz neúspešná...
"Ideme, Renji Hagane. Toto meno si zapamätaj. Už nikdy ho nevyslovíš"

Hingkoku Kuara

Nechal som sa podoprieť. Musia tak všetci hučať? Ten krik je neznesitelný. Mám 40 pre Jashina...Prepáč bože... Rozhovor sám so sebou sa vliekol docela dlho. Až o dlhú chvílku neskôr som pochopil jeho slová. "Chceš zosilnieť? Chceš ochraňovať? ty si ešte stále nepochopil, že nikto nie je dosť silný, aby ochránil tých, ktorý sú pre neho najbližší? že čím viac moci máš, tým viac sa k tebe osud stáča? Nepochopil si príbeh Kazuyu Hingkoku? nikto ho nechápal, ani ja. kým som sa nestal Vodcom a nevypočul si druhú časť... Zmlkol som. Toto malo ostať skryté. Druhá časť. A ja hlupák sa prerieknem pred mladým geninom. Tý nikdy neprestanú. " Musíš počkať....niečo ťa naučím...niečo čo v sa v starých dobrých časoch učili chuniny, tý najlepší, pripravený na titul jounin. Ale kto dnes svätí staré pravidlá. následuj ma. bude to bolestivé...

Maitre Mai

Snažil som sa. Naozaj som sa snažil. Vychovával som ho. Pečoval. Učil síle mládí. A teraz ho nedokážem zachrániť. nemal som kričať, nemal som mu to vyčítať. ja... Dym rozvíril prach. Mai sa otočil, iba na krátko. Inštinkt ninji. Nedokázal som sa mu vzprieť či ho neposlúchnuť. iný to tak skúsili. neprežili. ANBU pristúpil. zadíval sa na mna, či skôr na mojeho syna. Mojeho jediného syna všetkým len nie krvou a obočím. Anbu začal hovoriť, ale jeho slová ma nezaujímali. Čo snáď nechápe že môj chlapec je v šoku? Nechápe že nemôže ísť za deckom Tsuchikagem. ANBu ma nepočúval. naklonil sa ku Moroshimu. Stačila iba sekunda. letmý dotyk. Odparili sa preč.
Objavili ste sa pred vchodom do klanu kamizuru. Ty aj dalších 14 chuninov, ktorý prežili masaker. na ich tvárach si videl masky. Sám si už jednu mal. Ale bolo ti to jedno. nikoho to nezaujímalo. čakalo sa iba na jednu osobu tscuhikage....

Quatquekloscqal

Chvílu som sa na dýchatela-čudných-tyčiniek díval. Uvažoval som. V tej chvíli ma ožiarilo. Má pravdu! nečakane som sa uklonil a prejavil známku tolerancie nižších rás bez ostnou. "tak mi aspoň môžeš povedať kde nájdem najbližšieho vyvolávača slabých ježkov, ktorý by ma dokázal presnunúť späť s výpetím všetkej svojej Chi...Chakry a aby presunul tak legendárneho bojovníka za práva bezbraných ježíc a slabých ježurov..odpovedz dýchateľ-čudných-tyčiniek! Sadol som si na zadok, predklonil sa. Liezol po štyroch. Jé....slimáky...Moje oblúbené....ostal po mne iba zvuk vyberavého stolovanie mojej rasy, ktoré ostatné rasy nedokážu pochopiť. Tento druh chutí ako želé...Nechutné....

Hizashi

Nevedel som ako reagovať na jeho poklonu tak som mu len kývol rukou a povedal volaj ma Hizashi, keďže ja už tvoje meno viem. Pri zmienke o divných tyčinkách som sa zamračene zadíval na cigaretu a potom sa rozosmial. Si dobrý ! Keď začal žrať tie slimáky úplne ma to dostalo a po veľmi dlhej dobe som sa skutočne z radosti zasmial. Páčiš sa mi kamarát ! A nechcem sa chváliť ale dokážem vyvolávať ježkov, nahodil som drsný ksicht a môžem ti teda pomôcť. Vzápätí som sa už tváril normálne pretože ma niečo napadlo. Vieš, pomôžem ti ale... niečo za niečo kamarát... Prinútim ho stať sa mojím summonom...

Hingkoku Tashiro

Podopieral som ho tam a ostalo ticho, akoby odohrával nejaké svoje vnútorné boje. Popravde bol som z neho zmätený, no asi nie viac ako on sám zo seba. No keď sa konečne spamätal tak spustil, odzneli od neho výčitky, karhanie no i aj otázky a nakoniec to najdôležitejšie. Preriekol sa a to nemal robiť, spomenul že existuje ešte druhá časť príbehu o našom praotcovi o kriplovi ktorý založil náš klan. Už inštinktívne mi z úst vyletela otázka Čo? Aká druhá časť? no napokon ma umlčalo jeho prisľúbenie. Jeho ponuka že ma naučí niečo čo sa kedysi učievali len Chunini na vyššej úrovni. Jeho ponuka bola lákavá no obsahovala aj varovanie, varovanie o tom že to bude sprevádza´t bolesť, večný pomocník každého človeka. Na moju odpoveď dlho nečakal a potichu som mu odvetil Pane podstúpim bolesť, a prímam vašu ponuku, som ochotný ísť s vami a čeliť tejto výzve. po mojich slovách som zacítil v mojom vnútri hrdosť nášho klanu, môjho otca.