Konoha Kid alebo spiace mesto

Časť 1. : Starí (ne)známi

Predstavte si ten najvzdialenejší a bohom najzabudnutejší končiar krajiny. Zelená krajina, ktorej obyvatelia majú plno tajomstiev. Nedodržané sľuby, nevyrovnané účty, nevyznané lásky. Tento kraj sa zmenil na pustinu, ktorú len niektorí ocenia. Pod zelenou pokrývkou sa skrývajú bezsenné noci a premárnené životy. Toto mesto sa nazýva Sasketown. Nachádza sa na polceste medzi Gaar City, ktoré niektorí volajú aj "Gore City" a Kakashingtonom. Je to jedno z najpustejších miest, ktoré som vôbec navštívil. No pútnik ako ja tu nájde všetko, čo si len môže priať. Je tu slušný saloon a kopa ľahkých žien. Najmä v jednom nevestinci, ktorý, ako som sa nedávno dozvedel, šéfuje moja priateľka z detstva. Už je to nejaký ten čas a tak som sa tam vybral počas mojej cesty po západe.

Našťastie necestujem sám. Nedávno som stretol istého ukecaného farmárskeho chalana, ktorý sa vybral do sveta niekoho hľadať. Sebavedomie mu nechýbalo, to nie. Ale chudák prišiel o rodičov. Jeho otec bol vraj šerifom práve v tomto meste. Vraj sám nevie, čo ho sem vlastne viedlo a ja, bývalý reverend, ktorý zbalil Bibliu a pár koltov, hľadám duše, ktoré hľadajú spásu. Neprekvapilo ma, že tu nebol práve ukážkový uvítací výbor.
"Tí ľudia si ani nevšimnú, že sme prišli."
"Pravda Naruto, ibaže by si stál o pozornosť hehe..." potľapkal som ho po pleci "Tak pozri. Pestúnku ti už robiť nejdem jasné? Nájdi si niekde nejaký nocľah a radšej sa aj okúp. Páchneš ako konský zadok."
"Ty tiež práve nevoniaš. Šedivý Skunk."
"Nevolaj ma tak jasné? Už nie som členom toho kmeňa!"
"Tak ako ťa mám volať? Jiraya?"
"To je už lepšie..."
"Nebuď smiešny."
"Hej mladý. A ako dlho tu chceš vlastne ostať?"
"Kým sa nedozviem, kto bol môj otec a kým nenájdem jeho telo."
"Tak sa teda maj. Ja idem šíriť Slovo Božie."

Namieril som si to teda rovno do nevestinca. Nechápte ma zle. Len mi záleží na tom, ako žijú iní. Len čo som otvoril dvere, zbadal som ju. Jej hrudník svietil ako Severka za jasného večera a chlapi zavíjali ako kojoti počas kŕmenia. Ten obrázok sa mi vynoril v pamäti. Stála tam opretá o stôl, jedna ruka v bok a druhá na fľaši. Utrel som si sliny okolo úst.
"Tsunade? Si to ty?"
"No to snáď nie (hik). Však to nie je náš starý známy červený (hik) reverend?" spýtala sa potácajúc sa smerom ku mne "Vidí sa mi, že som ti niečo dlžná (hik)!"
V tom okamihu som pocítil takú silnú bolesť na mojej čeľusti, až som si myslel, že je na márne kúsky. Postavil som sa a napravil som si ju do pôvodnej polohy.
"Tak ty si nezabudla čo?"
"Ako by som aj mohla! Vďaka tomu som tak, kde som! Mohla som byť slušná žena."
"S tvojim poprsím? Pochybujem hehe..."
"Keby som nebola opitá (hik), bol by si už mŕtvy." po týchto slovách sa dotackala až k baru a naliala mi pohárik niečoho, čo pripomínalo originálny škótsky alkohol.
"Silná...dobrá..." doložil som.
"Tak čo ťa sem vedie Šedivý Skunk?"
"Ale...len som sa tu zastavil na pár dní. Ale ty si chcela zostať v Las Tanzaku a vyhrať tam veľký balík prachov."
"Ale som tu!" práskla na pult ďalší pohárik.
"Mohla si byť aj speváčka, ale podnikáš. Prečo si stále nahnevaná?"
"(hik) Biznis už nie je to, čo býval. Popri Kakashingtone sa vraj premáva banda čudákov. Vraj zabíjajú šerifov."
"Banda čudákov hovoríš?" spýtal som sa, lebo niečo v mojej hlave si spomenulo na isté indivíduá, ktoré chodili v čiernych kabátoch, mali široké klobúky a akési prstene, ktoré vraj pochádzali zo starého španielskeho pokladu.
"A koľko ich vlastne je?" spýtal som sa jej.
"Nuž (hik) jedni hovoria, že dvaja, iní, že ôsmi a ďalší, že až dvadsiati a že je medzi nimi dokonca aj žena (hik)."
"No nepovedz." začudoval som sa. Tie chýri boli až také nejednotné, až by si jeden pomyslel, že je to len výmysel nejakého indiána, ktorý zablúdil na ceste do Kanady.
"A čo mesto? Kto tu šéfuje?"
"Hovorí si Orochimaru. Je to slizký had. Z tunajších (hik) ľudí žmýka aj poslednú štipku sebaúcty. Ale dovolil mi otvoriť si tento podnik. Potom je tu ešte Hiashi. Po tom, čo našiel zlato, sa dal na ropu a bol z neho boháč, ale teraz je vďaka banditom takmer na mizine. Má milú dcéru Hinatu, ktorá sem nepatrí. Chudák Hiashi sa snaží nájsť pre ňu vhodného manžela, ktorý by dostal jej rodinu z dlhov. A ešte je tu náš šerif. Sasuke."
"Čo je ten zač?"
"Nastúpil len nedávno, ale už tu nie je taký bordel (hik) aký tu býval."
"Zdá sa mi, že to asi nie je normálny šerif."
"To teda nie. Každý vie, že paktuje s Orochimarom a jeho kumpánmi. Skrátka tu majú svoje rajóny. Sasuke nechodí tam, kde Orochimaru a naopak."
"No dobre a čo patrí do toho Sasukeho rajónu?"
"Saloon." zaprskla Tsunade. Bolo jasné, že sa jej to veľmi nepáčilo. Každému dôjde, prečo asi.
"Ahaa...takže do teba často zapára...Ešte niekto?" spýtal som sa pozeral som na dno prázdneho pohára.
"Majiteľ saloonu Neji. Vraj je to Hiashiho nevlastný syn. Každú bitku vie rýchlo ukončiť. No a posledný je reverend Gai a jeho pomocník Lee."
"Takže tu máte reverenda."
"Jeho kázania sa páčia len Hiashiho rodine a niekoľkým starším babkám. Ešte je tu (hik) Shikamaru. Je to prostoreký pištoľník. Jeho skupina chráni dostavníky smerujúce sem a Hatake a jeho žena Anko. Sú fakt zaujímavý (hik) párik."
"Prečo?"
"Hatake je hrobár. Berie miery každému, ktorý prejde okolo. Teba ešte nezastavil?"
"Prečo by mal?"
"Aby ti zobral miery..."
"Heh...dúfam, že si ešte počká. A čo tá jeho žena?"
"Anko je vraj dosť panovačná žena. Každý, kto chodí okolo ich domu, počuje len jej vrieskanie. A ten hlupák Hatake jej prikyvuje."
"Nuž, vďaka za pitie..."
"Jiraya..."
"No čo je?" spýtal som sa otrávene.
"Nezaplatil si."
"To nebolo na počesť nášho stretnutia?"
"Navaľ prachy, ináč uvidíš..."
Položil som na pult pár mincí a odobral som sa spánombohom preč.

Sotva som opustil nevestinec, už si mladého odchytil hrobár.
"No tak...len vám chcem zobrať miery mladý muž..."
"Dajte mi pokoj!"
"Hmm...hmm..." zahmkal sa hrobár.
"No čo je dattebayo?"
"Máte rovnaké miery ako náš starý šerif..." len čo to dopovedal, Naruto ho chytil za golier.
"Vy ste ho pochovávali? Kde je pochovaný? Kde je pochovaný?"
"Naruto...nechaj ho radšej. Ibaže by si sa chcel dať pochovať."
"Povedal si, že tu si pôjdeme každý po svojom."
"Som pastier a ty si ovečka. Pastier sa stará o svoje stratené ovečky."
"To ale neznamená, že za mnou musíš furt doliezať dattebayo!" vyprskol na mňa mladík v overale s jednou stranou rozopnutou. Vyzeral ako chlapec z farmy. Všetko ale vyzeralo, že v tomto meste pobudne ešte pekný čas a zdá sa, že aj ja. To mesto bolo rôzne. Akoby som sa prechádzal po dvoch rôznych miestach, ale bol som stále na tom istom. Bolo vidno, kde to má pod palcom šerif a kde Orochimaru. Ale najviac sa bojím o hrobára Hatakeho. Naruto bude chcieť vedieť viac o tom starom šerifovi.