Kroky v temnotách

Tashiro

Počúval som, počúval som pozorne, mama dostala odpoveď, no nesúhlasila, všetky slová som si bral k srdcu. Medik ďalej konal svoju prácu, bolo to na dlho, zranenia boli vážne, tvoril kosti, svaly, žily kožu a mňa stále napĺňal chlad, neznesiteľný chlad ktorý sa moja myseľ snažila stále potláčať. Vodca podal vysvetlenie, podával stále vysvetlenie o tom ako prebudil záujem osudu o moju osobu, ako mi dal nádej že prežijem nastávajúcu vojnu. Mojim ušiam adresoval svoju žiadosť "Povedz matke že si chcel zosilnieť. Povedz jej o tom čo sa stalo. A spýtaj sa jej na tvojeho otca, na jeho gén." ďalšie otázky sa vynorili a ja som na mamu vrhol pohľad plný otázok, pohľad prahnúci po odpovediach. Usmial som sa na ňu. Mama? spýtal som sa jej a chvíľu vyčkal no na jej odpoveď som nečakal. Povedz mi o mojom ocovi, o jeho géne. Spýtal som sa jej sklopil som zrak a ďalej pokračoval. Áno chcel som zosilnieť, aby som ochránil, teba, priateľov, aj celý klan, nezniesol by som keby si zomrela. Videl som časť príbehu, bolo to také živé. Strach, hnev a žiaľ ma posúvali vpred, dávali mi silu. Keď som otvoril oči, dom už nestál, neviem čo sa s ním stalo, no stalo sa to v tedy keď čierne závoje, ktoré zabili matku pocítili ostrie svojich čepelí. utíchol som, pohľadom som žiadal odpovede, moja duša po nich prahla. Moje oči sa presunuli na Hiarashiho. Ústa sa otvorili, zaznela ďalšia otázka tá istá, ako pred chvíľou, no teraz som dúfal že odpoveď dostanem. Čo má spoločné Hingkoku Hiarashi z mojim otcom? Bola otázka môj pohľad prechádzal striedavo po trojici, nemohli ma umlčať, nie dnes.

Moroshi Maitre

Přikývl jsem a šel jsem na pravou stranu ke kamenům. Nevapadalo to nějak obtížně. Ale já věděl že se mýlím. Nebo jsem si to jen myslel? Pořád jsem neměl ponětí o svých schopnostech,síle, tváři či podobných věcech. Kdyby ANBU nemuseli nosit masky tak by mě možná někdo poznal a pomohl mi. Ale tohle mě štvalo. Každopádně hlavní teď bylo, abych se soustředil na práci tak jsem pomalu začal odhazovat kameny. Pomalu sjem zrychloval. Tedy...až na nějaké menší případy kdy tam byl kámen docela blbě vložený a já musel být opatrný. Každopádně se mi zdálo že ten zával je několik desítek, možná stovek metrů dlouhý. Podle toho co jsem slyšel by tohle město mělo být neskutečně staré, takže se docela s těmihle stometrovými závaly dalo počítat. Ale mohl být klidně dlouhý jen 5 metrů. Kdo ví...Každopádně to podle mě bylo na několik dní práce.

Hizashi

Posunkom ruky som Seiyovy ukázal aby sa postavil a potom som prehovoril. Ďakujem ti za tvoju vernosť Seiyu Ta-Ru. Myslím že by sme maly zvolať radu starších, je toho veľa čo treba prediskutovať. Môžem sa na teba spoľahnúť že to urobíš Seiyu ? Čakal som na jeho odpoveď a zatiaľ premýšľal čo bude ďalej.

Matka

Otázka vysela vo vzduchu. Prečo sa pýtajú na teba? prečo zneužívajú našeho syna? A prečo im to nemôžeš povedať ty? Zmysel všetko strácalo. Podobáš sa? Na koho? Prečo otáčaš tvár, keď sa na teba pozriem, ako malý chlapec, ktorý sa snaží ignorovať svoju chybu. Som snáď tvoja chyba? Prečo ti to dopekla vadí, keď ja sama sa toho nebojím? Pamätáš, Tanaki, na deň, keď sme sa spoznali? začala som hovoriť, spomínala na najkrajší deň mojeho života. Na deň skutočného spoznania. Na deň, ktorý zmenil budúcnosť. Mali sme 17, obidvaja....A každý z nás prišiel na skúšku. Hingkoku Amaru prísť nemohol. Celý jeho rod bol vymretý, mal svoj smútok, ktorý s ním nikto nedokázal zdielať. zarozprávali sme sa, vzrušený a vystrašený z tej skúšky, však Tanaki? "Môj brat mi o tom hovoril. urobil tú skúšku skôr ako ja. Vraj je to bolestivé a vraj na nás pošlú štyroch jouninov, aby sme dokázali prebudiť našu schopnosť, ale ja to dokážem. Som predsa z klanu hingkoku. teda vlastne aj ty, ale ja to zvládnem určite. čo si myslíš? Podla mna mi môj brat snažil iba nahnať strach. A pri tom je môj ročník, ale dosiahol hodnosť Chunina skôr ako ja." Prikívla som. Mne určite nahnal strach. Ale ten chlapec bol taký plný sebedôvery. Prečo ja tiež nemám takú. " JA to dám určite. Včera nám vodca pri pohrebe povedal príbeh o Kazuyovi. Určite musel byť pekný, rozhodnutý, silný a rozumný, inak by ho klan nenasledoval. Vždy ním odporoval, ale začal ho nasledovať. Myslíš že aj u nás sa tak prejaví? nechcela som prestať s ním hovoriť, inak by ma tréma premohla. Avšak v tej chvíli chlapec odpovedal vážne, so zanietením v očiach. Ja by som nikdy nechcel sílu, ak by som za to musel zaplatiť smrtou svojej rodiny. Stíchol. A ja s ním. Zástupca vodcu prišiel, hodil nás do železnej budovy. Chytil ma, keď som sa vzpierala. Tanaki sebou ani necukol. "Už nie je cesty späť, už nemáš na výber." Krvácala som. Tanaki zaťal bledú sánku a nepohol ani brvou, keď mu dozorca pretínal hruď, páralčrevá, žalúdok. krvavá slina mu vyšla z úst. " Musím to preťať cez chakru, inak to nepôde" preťal ruky, zdroje, kde sa uvolnovala chakra. Dvere sa zabuchli. Vietor privial slová k ich ušiam "Dúfam že prežijete. Verím, že má boh s vami plány" krv tiekla, kričala som na Tanakiho, aby sa pohol. neposlúchal. ukazovali sa mi výjavi, nedokázala som sa pohnúť. nechala som sa viesť. Ale stále som cítila vedla seba Tanakiho. obaja sme videli umierať matku. prebudil sa vo mne hnev. vykríkla som na tváre zakryté v tieny. išla mnou síla. Síla, ktorá ma stvorila. prebudila som sa. Všetko v budove bolo rozhádzané. Usmiala som sa, celá bledá, s krvou v ústach. "Dokázala som to, Tanaki, dokázala!" žiaden hlas mi neodpovedal...tanaki sa triasol v kaluži vlastnej krvy. "Nedokážem to...Nechcem...Ja...Prosím..." priplazila som sa k nemu, nevidela som ho. nemohla som. Krv som už v sebe dávno nemala. Cítila som len jeho teplo, tak kolísajúce na hranici života. Musel tu sílu vypustiť, spalovala ho z vnútra. Chytila som ho. aj keď som necítila svoj stisk. "preži to..prosím.." opäť som cítila hnev, ako v čase, keď mi zabili matku. vykríkla som...Všetko stmavlo..
Tanaki žiadny gen nikdy neprejavil! Tanaki nedokázal ani préjisť skúšku železa. Nikdy neprijal schopnosť, ktorá by stála život jeho blízkeho. Vedel, že to bola iba ilúzia v jeho podvedomý, vedel, že to nie je skutočné. To ja som miesto neho tú skúšku prešla...To JA! On bol vždycky čestný...vždy! Nikdy by nechcel aby jeho syn rpešiel tou skúškou. Tanaki! Prečo si to dovolil? Už si zabudol, ako ty sám si nedokázal prijať skutočnosť že ti niekto blízky odíde? Láska povedz niečo!
Hiarashi mlčal. nedokázal jej odpovedať, aj keď žiadala, kričala, prosila. díval sa iba na syna, ktorého mla obätovať." Tashiro...premýšlaj..pochopíš kto som a čo máme spoločné. Dalej už mlčal. nedokázal to povedať. nie pred nou. nie potom, kolko si toho vytrpela...

>>>Moroshi

Manuálna práca upokojovala mysel. Vyčistovala chaos, spôsobený neznámým. Otras mozgu? nejaké zakázané Jutsu? Netušil si. manuálna praca pokračovala. kameň za kameňom sa ti rozjasnovala mysel. vydel si rôzne výjavy, krvavé, temné, šialené. bol si to snáď ty? Alebo niečo, čo ťa utváralo? Do vlasou ty napadal kamený prach. Počul si hluk, zvuk lámania. Další kameň si preniesol. Edd povedal nejaký vtip, avšak tebe sa nezdal vtipný. Nemal by prečo. Toto pochopia iba blízky priatelia, ktorý majú spoočný život. Spoločnú minulosť, ktorá ich utvárala. To, čo si ty nemal a nemohol o tom ai snívať. Noha sa ti prepadla. Zvuk zosilnel. počul si ako Edd vykríkol. "Zosuv" Podlaha praskla. tvoje nohy sklzli do prázdnoty. Ruky sa nemali čoho zachyiť, okrem kamenou padajúcich s tebou. Svetlo sa zmenšovalo. Až z neho ostala iba škvrna nad tebou . padal si pár minút. kamene ťa už dávno obehli, tie malé sa držali vedla teba, nad tebou, až sa ozval pád. Voda. najprv si si mohol myslieť, že ťa to zachráni. Bola tvrdá ako kameň. vykríkol si od bolesti. Prúd ťa strhol.Nízky strop. všetko pdo vodou, v temnote. KYslík dochádzal. Prúd zosilnel. telo už boj vzdávalo a mysel nebola nikdy silná. Srdce bilo, dožadovalo sa kyslíka. Dostalo ho. prúť ťa vyvrhol na kamený ber. Aspoň si dúfal že to tak je. nič si nemal. Žiadne svetlo, ktoré by ťa viedlo. Ostal si sám. Sám v temnote. Počul si iba svoj dych...noha bola vykrútená. telo bolelo. Cítil si ako z teba tečie horúca krv. pád do vody, váha prúdu, dorážajúca do ostrých kameňov ťa zmzačila. nemohol si chodiť, nemohol si stáť. mohol si iba umrieť. umrieť sám. tak to mal neznámy určite v pláne. Voda zúrila. Smrť nepočká.

Seiyu Ta-ru

Postavil som sa. Prikívol. Poslúchol slová svojeho vodcu. "Zavolám ich, ale pred tým. nechcete dostať veci po svojom otcovi? Jeho deník, dýku klanu a ostatné cenosti našeho klanu?" nepočkal som. Vodca vidal rozkaz. Mesto pod zemou, ktoré nevítalo náš klan. Trvalo to možno pol hodinku, možno viac. Klan sa sromaždi z rôznych častí mesta, novej Iwagakure. Muži, ženy, deti. Boli vás 100. 100 ludí z kedysi hrdého a velkého klanu. Tvoj brat vyhubil všetko. zabil deti, starcov i ženy. zabil budúcnosť klanu. Deti plakali, matky ich utišovali. Hladoveli, trpeli, zranený, od krvy a potu. Pozorovali ťa. musel si vystúpiť z domu. Seiyu držal v rukách klúča díval sa na teba rovnako ako ostatný. S nádejov v očiach a strachom. Budeš ako otec či ako brat? ktorý gén sa v tebe prejavý? Moc je obojstraná čepel. zranuje aj chráni. pristúpil k tebe. Zopakoval slová. Klan poklakol. Celý. starci, zranený i ženy s detmi na rukách. Všetci boli verný. Všetci ťi dôverovali a bolis chopný položiť za teba život. Lebo to, čo je mrtve, už nemôže zomrieť. Ale povstane, mladšie a silnejšie. Sláva Hizashi, syn Nurshiho, vodca klanu Ta-ru Tie slová nehovorili o živote jedinca. hovorili o klane. O našom géne. O tom, že telo sa zmení v prach, avšak odkaz, odkaz minulých generácii zotrvá, posíli klan. čakali na tvoje slová. na to, čo urobíš ako prvé. Ako prvé ako ic vodca, nikoli ako dieťa, ktorým si do smrti odtca azradi brata bol. Čakali. Boli tvoj klan. Boli nesmrtelný.

Moroshi Maitre

Au...řekl jsem si potichu v mysli když se mi ty...věci...zjevily. Ani jsem nevěděl proč mě to bolelo. Byli to jen myšlenky. Ale připadalo mi...ne. To nebylo možné. Raději jsem dál odhazoval kameny když tu...Sesuv! poslední slovo které jsem slyšel. Pak už jen pád do temnoty. Nekřičel jsem. Nebál jsem se. Věděl jsem že bych měl ale...nevěděl jsem proč se nebojím. Kamínky okolo mě mě bičovali do těla a o stěny jsem si odíral kůži. Najednou...Voda! Už jsem myslel že jsem zachráněný když...AAAARRRGGGHHH!To bylo to jediné na co jsem se zmohl. Bolest zahltila celé moje tělo. Ale nekřičel jsem dlouho. Porud mě strhl a strop se snížil. Nemohl jsem se vynořit. Síla mi docházela, ztrácel jsem vědomí. Najednou se strop zase zvýšil a proud mě vyvrhl na kamený břeh. Alespoň jsem si to myslel. Všude byla tma. Oči mě pálily ale oproti bolesti v noze to bylo nic. Ani jsem se dolů nedíval. Cítil jsem to...tu kost trčící ven z mé nohy. Jediné co jsem v současné době věděl bylo to, že jsem na živu...ale ne nadlouho. Připadalo mi že se temnota kolem mě stahuje. Že mě pohlcuje. Zemřít sám...Bez přátel...Bez rodiny...Neměl jsem jinou možnost. Proud byl moc silný, nemohl by jsem ho přeplavat nazpátek a nevěděl jsem co je v okolí kvůli tmě, takže jsem se nemohl ani odplazit. Zbývalo mi jen čekat na pomoc...nebo na smrt. Umíral jsem...pomalu, bolestivě a sám...

Tashiro

Mama začala rozprávať svoj príbeh. Počúval som, hltal som každé jej slovo, moja myseľ prala po odpovediach. Jej myšlienky sa preniesli do obdobia skúšky ktorú som absolvoval i ja ne tak dávno, možno to bolo včera. Bol to deň kedy spoznala môjho otca bolo im obom sedemnásť, nie ako mne len trinásť. Celá skúška mala prebiehať ako moja. No vo dvojici, spomenula brata. Až neskôr mi došlo o koho sa jedná. Rany, diery v rukách. mrzačenie kvôli sile, aj to bolo rovnaké. Rovnaké výjavy, no iný záver. Nevedel som aký má mať táto skúška výsledok, ako má byť záver veľkolepí. No mama prešla, driemala v nej sila, nábytok ostal rozhádzaný no z otcom nebolo niečo v poriadku. Neprebúdzal sa, nedával priebeh sile. Zomieral, matka plakala, nechcela aby môj otec zomrel, chcela mu pomôcť. Gén sa neprejavil, to bol celý záver. Prekvapilo ma to, nevedel som čo si mám myslieť, no odpoveď prišla. Otec bol príliš čestný, nechcel by aby som prešiel skúškou. Bol môj otec slabší, ako sa mi vždy zdal. Obdivoval som ho právom? v hlave mi zneli otázky, bol som zmetený. Áno obdivoval som ho, bol charakterný, presne taký aký má ninja byť. Uisťoval som sám seba. Silu som zdedil po mame, hlavné povahové črty zrejme po otcovi, bol som súčasť oboch, ich kombinácia. Hiarashi prehovoril. "Tashiro...premýšlaj..pochopíš kto som a čo máme spoločné." boli jeho slová. Všetko to zapadalo. Je azda bratom môjho otca, tým bratom ktorý vystupuje v príbehu? Premýšľal som, no dal som si aj odpoveď. Áno. Mama kričala, dožadovala sa odpovede. Môj pohľad sa upieral na ňu, bola v ňom láska zmiešaná zo smútkom, a súcitom. Dal som medikovi pokyn aby počkal z liečením. Ustúpil, vstal som, ak som to dokázal, Nie, vedel som že to dokážem, už len kvôli vôli a padol mame do náručia. Objal som ju. Silno som ju stisol a nechcel už nikdy pustiť. Mám ťa rád. Zašepkal som jej do ucha a usmial sa na ňu.

Hizashi

Vychádzal som pred dom a pohľad na dav zhromaždený predo mnou ma zarazil. Tak málo, tak málo zostalo z kedysi tak mocného klanu... Za toto zaplatíš Pyo, nech sa stane čokoľvek prisahám že za to zaplatíš ! Hnev ma začínal ovládať ale ja som sa nenechal uniesť, upokojil som sa a chcel som predniesť reč. Ľudia klanu Ta-Ru ! Viem že žijeme v zlej a ťažkej dobe a ťažkosti ktoré teraz musíme znášať nám spôsobil môj brat ale to neznamená že padneme na kolená a vzdáme sa ! Nie ! Presne toto by chcel, oslabiť nás a potom nás nechať umierať ako nejaké ranené zviera, ale to mi neurobíme ! Sme silný ľud lesa a nech sa stane čokoľvek postavíme sa znova na vlastné nohy a vrátime úder ! Ja ako váš vodca, vám prisahám že pomstím to čo môj brat vykonal a klan znova postavím na nohy ale sám to nedokážem, budem potrebovať vašu pomoc, pomoc každého z vás inak padneme všetci. Ak budeme všetci silný a budeme stáť bok po boku nik nás nezlomí a spoločne obnovíme zašlú slávu klanu Ta-Ru ! Dohovoril som a čakal som na ich reakciu. Dúfal som že som im dodal sebavedomie a chuť bojovať zo životom ďalej. Kývol som hlavou na Seiyua aby prišiel ku mne a do ucha mu zašepkal. Potom mi nechaj doniesť otcove veci.

>>>Moroshi

Hlad. Chlad. Bolesť. prečo sú to vždy oni, ktorý predchádzajú smrť? chladný púd omýval tvojeho nohy a znecitlivoval cit v nohách. Vďačne si to prijal. Už si tú bolesť tak necítil. Aspoň nie tak intenzívne. oči sa nemohli priviknúť na tmu. Samá tma, bez svetla. Mohol si tam ležať hodinu, deň, nikto by netypoval skutočný čas. možno sa v tebe ozvala racionálna časť, ktorá vedela, že deň neprežiješ. zároveň sa ozvala druhá, ktorá tvrdila že by to tak bolo lepšie. Bez svetla, bez života, bez nádeje. nemohol si tušiť, či je voda čistá, pitná. Další nezmyselný okamžik prešiel. Svetlo stále neprichádzalo. Už slová ako "Nájdu ma, prežijem!" sa opakovali málokrát a aj to chabo a len zo zvyku. sám si tomu neveril. Keď už ostala iba nádej na nádej, zorničky sa rozžiarili. Oslepol si, avšak z iného dôvodu. Svetlo, v ktoré si už prestal veriť sa objavilo pred tvojim obzorom. V tomto svete to mohol byť pár metrov aj 10 míl vzialený, ale tebe to moholo byť jedno. osud s tebou mal ešte plány. Modré svetlo nádeje plapolalo v dialke...Daleko za jazerom....

Hiarashi Hingkoku

Pustil som ju, odstúpil. nechal som ju z jej synom, ktorý jej padol do náruče. závidel som a aj kričal vo svojom vnútry. Kričal za svojeho mrtveho brata, dvojča, ktorý mi zanechal úlohu. ktorú som nezvládol vďaka vodcovi. idiot Tanaki čakal, že Amaru bude vodca večne. Čakal, že jeho syn bude vyrastať v dobe mieru, rovnako ako vyrástal on. V dobách Uzumaki Naruta, v dobách jeho cesty. Prečo vždy, keď príde revolucionár, ktorý má víziu, jeho výzia umrie spolu s ním? prečo ludia čakajú, kým príde další naruto ich éry a neriada sa radami starého? Pristúpil som, musel som s ním riešiť pravdu. Odkaz svojeho otca, mojeho brata. Odkaz ninju silnejšieho ako ja, géniusa vo svitkoch a muža, ktorý dokázal odolať lákaniu síly, aj keď sa skrývala za dobrou vecou: Ochranou blízkych, pomstou, nutnostou. Pristúpil som k Tashirovi a mojej švagrinej. "Necháš ma zo synom hovoriť osamote? prosím..." matka sa dívala s nedôverou, avšak odišla. verila svojemu mužovi. ten by ju nikdy nezradil. Nikdy by nezradil ju ani svoju česť. "Musíme si pohovoriť. Tvoj otec nebol slabý, našiel inú cestu síly, bez toho aby na seba pritiahol pozornosť osudu. Sílu ducha. Ale o tom nechcem hovoriť. Povedz mi, čo si cítil, keď si odpálil budovu. A hovor čo najpodrobnejšie, závisí na tom budúcnosť klanu."

Klan nereagoval. Stíchol, premýšlal. Iba jedno dieťa sa spýtalo matky otázku. Otázku o tebe "Kto je ten ujo mami?" začul si rýchle syknutie. Až po chvíli si zistil, že klan nepotrebuje ti odpovedať. verili v teba. Nič to nemenilo. Slová boli prchavé, nikdo nesmel rušiť túto chvílu. Seyiu pristúpil, stiahol ťa. "Vrátťe sa do svojich domovov. rituál započne zajtra." Seiyu k tebe nehovoril. doniesol ti veci. malú, zožltnutú dýku pod vplyvom elementov zničenú. Dýku, lesklú a hmatnú ako v deň, keď si ju videl u svojeho otca. nezničitelná čepel. A dokumenty, haldy dokumentov.."popisujú všetko okolo našeho klanu. Zmluvy zo zvieratami či techniky, od filozofie až po historiu zrodu vašeho klanu. Máte nba to celý deň..zajtra započne rituál... odišiel..nechal ti čas....

Renji Hagane

Prišla moja chvíľa. Mám tu zbytok skupiny. Nikto sa však ešte nevyjadril, kadiaľ ísť, tak som sa ujal slova.
"Navrhujem ísť týmto tunelom, najlepšie za sebou s krátkymi rozostupmi, aby sme boli lepšie krytí." ukázal som na opačný smer, ako išiel ten tým pred nami. Dúfal som, že ak ich izolujem jedného po druhom, splním tak úlohu, ktorú mi Nightmare dal. Najradšej by som sa v týchto tuneloch stratil a modlil by som sa, aby už nikto neuvidel moju tvár.

Moroshi Maitre

Krvácel jsem, měl jsem hla a žízeň, bolest byla neústupná a psychicky jsem byl na dně. A pořád jsem neumíral. Normální lidé by zemřeli už...před dny,hodinami...nevěděl jsem jak dlouho tu jsem. Začal jsem se bát, že jsem nesmrtelný a nemohu umřít. Ale takovou myšlenku jsem zavrhl. Nikdo není nesmrtelný. Ležel jsem. Už jsem si nepamatoval ani pořádně barvy. Kromě jediné...černé. To bylo to jediné co mě teď obklopovalo. Moje naděje hasla..Hasla jako svíce. Chvíli byla tahle ,,svíce" rozpálená jako slunce, chvílemi byl plamen úplně nicotný. Moje naděje klesala a stoupala. To bylo to jediné co jsem teď mohl dělat. Nohu jsem si ledabyle ovázal kusem oblečení, takže riziko infekce bylo o trochu nižší. Ano, mohl jsem si to zase odvázat, vyrvat kost z nohy a pomocí kunaie z ní udělat flétnu nebo jiný udební nástroj. Ale mělo to dvě vady. První, dost by to bolelo a druhá, nevím jak se vyrábí hudební nástroje. A navíc jsem si to už ovázal, takže jsem nechtěl aby má práce přišla nazmar. Z tohohle uvažování mě vytrhla jedna věc. Světlo. Musel jsem si svojí bolavou rukou zakrýt oči. To světlo bylo nesnesitelné. Co to? Záchrana? Počkat...To světlo je moc jasné...Světlo na konci tunelu? Kdybych mohl chodit tak to zkusím...řekl jsem si v duchu a čekal co se bude dít. Moje svíčka naděje vzplanula celá. Tohle byla snad moje poslední chvíle na naději. Věděl jsem, že smrt je už blízko. Pokud tohle nebyla záchrana či cokoliv co mi pomůže...Nevím co bych dělal. Nejspíš bych si udělal flétnu...Jediné co jsem mohl bylo zavolat o pomoc. Neměl jsem sílu...Mohl jsem zavolat jen jednou. Kdybych zavolal podruhé asi bych zemřel vyčerpáním. POMOZTE MI!zakřičel jsem jak nejvíce jsem mohl. Ozvěna se odrážela od stěn a vracela se ke mě. Nevěděl jsem jestli se mi to povedlo. Zbývalo jen čekat. Cítil jsem jak ztrácím vědomí. Musel jsem zůstat vzhůru...prostě musel.

Tashiro

Hiarashi poslal moju mamu preč, potreboval hovoriť so mnou. Pochopiteľne bez jej prítomnosti. Povedal my slová, slová ktoré vraveli že môj otec bol silný, no že si vybral inú cestu. Vždy som to vedel, moje vnútro mi to hovorilo. Toľko krát ma spomienky na neho udržali pri živote. Spomienky na otca a myšlienky smerujúce k mame. Bola položená otázka, chcel vedieť čo som cítil, keď som odpálil budovu, chcel vedieť detaily. Pozrel som naňho a spustil. Keď som ležal, v kaluži svojej krvi tak som cítil železo, budovu som mal ako na dlani. Poznal som ju aj keď som tam nikdy pred tým nebol. Cítil som silu ktorá pulzovala, akoby vychádzala zo mňa do železa. Mal som pocit akoby bola budova len zrnko prachu. Potom to prišlo, príbeh Kazuyu, tú časť keď zabili jeho matku. Stotožnil som sa s tým. Naplnil ma strach, zloba, sila. Zabil som ich. Telá dopadli na zem a ja som sa prebudil. Budova už nestála, nevedel som čo sa má stať pri skúške, no i vodca bol zmetený. Nevedel som čo ďalej. Dokončil som svoje rozprávanie. Pozrel na Hiarashiho, brata môjho otca ako som teraz už vedel. Upriamil som naňho svoj pohľad a spýtal sa ho. Čo to všetko znamená? Ako to mám chápať? Mám sa vlastnej sily báť? Otázky sa vynárali z hlbín, chcel som však vedieť aj viac o otcovi, o jeho sile. Moja duša dúfala že sa dostaneme aj k tejto téme, no všetko muselo ísť postupne. Bolo veľa otázok, viac by sa ich naraz nedalo zodpovedať.

Hizashi

Kývol som mu na súhlas a rozlúčil sa s ním. Správal som sa k nemu úctivo, jeho schopnosti a skúsenosti som potreboval viac ako soľ. Po hlavu zaprataný dokumentami som sa dotrepal do domu, hodil dokumenty na stôl a vzdychol si Toto bude dlhá noc.. Sadol som si teda k stolu a začal študovať dokumenty, najprv som si vyberal tie dôležité a menej dôležité ako napríklad históriu som si nechával na koniec keď mi zvýši čas. Prvé som si otvoril dokument z názvom vojenská sila klanu Ta-Ru. Bol v nej počet Jouuninov v klane, chuuninov, geninov a tak podobne. Boli v nej spísaný všetci bojovníci, celá vojenská sila. V ďalšom zase počet obyvateľstva a pomer žien mužov a detí a rovnako aj priemerný vek klanu. Keď som to všetko poriadne preštudoval vrhol som sa na zvitok v ktorom boli spísané techniky klanu, všetky som si prečítal a pomyslel si Toto sa mi bude určite hodiť..., ak bude čas niečo z toho nacvičím. Potom som si niečo v krátkosti prečítal o histórií klanu a ich vodcoch, hlavne o mojom otcovy a starom otcovy. A to čo bolo pre mňa naj najdôležitejšie som si nechal na koniec, otcov denník. Čítal som časti kde si písal o mne a o bratovy, študoval som každé jeho slovo v snahe zistiť bratove techniky a silu. Nechápal som slovám božie dary a tak som sa k tomu spatne vrátil do zvitku o technikách. Pri čítaní jeho posledných zápisov som sa mračil a zosmutnel. Bolo to pre mňa ťažké...

>>>Renji Hagane

Poslúchli ťa, Bol si vodca. Vždy sa nájde v skupine taký, ktorý prevezme zodpovednosť. utekali, ty ako posledný, rozostupy boli malé, priam až sa zrážali nohami o seba. Nemal si šancu ich zabiť po jednom. O chvílu sa ukázal modré svetlo. Sochy..zase tie sochy. Žiarivé a desivé. Tunel sa rozširoval. Mnohý sa podívali na mapu. hladali to územie. nebolo tam. len sa dívali a čakali. Vyzeralo to ako chrám. Další sa pridali. opäť ste boli plná skupina 12 ANBU. nikto neprehovoril. posúvali ste s v pred. mali ste úlohu. Bol čas ju splniť....neistými krokmi sa ostatný plížili do chrámu....

>>>Moroshi

Tvoj hlas sa ozýval pozlž jaskýň. A znova. A znova. Ozvena sa prelietla cez celé územie. bál si sa, že môže všetko spadnúť, že to ludí vystraší a újdu. Utekal si, aj keď bolesť sa dobíjala do tvojej mysle, snažila sa ťa zošalieť. Avšak nikdy by to nedokázala. V hlave, kde sa nenachádza už nič, nemôže žiadna bolesť spôsobiť šialenstvo. Svetlo zhaslo. temnota ťa opäť pohlitila. Na krátko. možno hodina, možno viac. ucítil si dych na svojom chrbte. Svetlo sa ukázalo. A ty si objavil svojeho "záchrancu" Žena, možno 17 rokov. Jej oblečenie bolo hrubé, aby dokázal prežiť v tejto zime. V rukách zvierala luk, vyrobený so zvláštneho dreva. Nikto nevedel, kde rastie okrem tých, čo ich nosia. Dýchala. mala strach. jej oči, bledé a zmenšené, sa na teba upierali. Ruky sa jej triasli. ešte nikdy nevidela taký zjav akým si bol ty. Možno niečo vedela, možno nie, ale jedno bolo isté. bol to tvoj nepriatel. Pery sa zovreli, bola pripravená ťa zabiť. každá sekunda váhania ťa blížila k okamžiku tvojej smrti.

a) zaútočíš, pokusíš sa ju zabiť a zachrániť sa (nekompromisný)
b) skúsiš sa s nou dohovoriť, pokusíš sa ju upokojiť (presviedčanie)
c) zaútočíš, nezabiješ ju, pokusíš sa ju zajať a zistiť informácie o tom, čo tu vlastne hladá (ANBU volba )

Hiarashi Hingkoku

Chvílu som premýšlal. premýšlal som nad tým, čo si povedal, premýšlal som nad tým, čo som poznal. Za posledné roky som bol ja posledný, ktorý prekonal očakávania, Budova sa u mna skrivila, prekonal som dokonca Amara, keď bol v mojom veku. Ale teraz..:neviem čo si mám myslieť. ďalšie premýšlanie. Hladeľ som na synovca, ktorému som musel pomôcť. musel. nie že by som premýšlal, či mám na výber. Nechcem, aby skončil tak ako mnohý z našeho klanu....nechcem...prečo si len túžil po síle ochrániť Tashiro? odstúpil som. Nechal medika, aby ťa doliečil. musím si niečo ujastniť...prosím, poď so mnou. nehovoril to tebe, ani tvojej matke, ale kuarovi, vodcovi klanu. Ukáž mi spisy klanu..prosím... Zadíval sa ešte na teba...Snaž sa skrotiť..viem že taká síla v tebe drieme, viem že ju nedokážeš použiť..Ale snaž sa ovládať. Snaž sa, prosím, nech obeť tvojeho otca nebude nadarmo... odišiel som. nechal ťa samho s amtkou a medikom...nemohol som t pomôcť..nie teraz.....

>>>Hizashi

Začal si čítať otcov deník. Správy boli osekané, skôr tie dôležité veci ako emocie, jeho strach či radosti. Bol hrubý, popísaný každý deň jeho vlády. Zistil si, že každý vodca si musí začať písať deník, aby ludia vedeli kde majú pokračovať vo vívoji klanu. Až kýmneprišiel psoledný deň, posledný deň jeho vlády, deň pred útokom démonov. Začítal si sa...
Dneska je vzácny deň. Môj malý syn bdue zajtra oslavovať narodeniny, musím sa pripraviť. Musím vyriešiť oslavu, musím pripraviť ceremóniu. zajtra získa svoj dar, prvý z troch. Jediný, ktorý dostane s pomocou. Pyashi ma navštívil, pýtal sa ma otázky, kedy sa narodil, či boli nejaké komplikácie. nemohol som mu povedať pravdu. nemohol som mu povedať o tom, že jeho matka trpela. Doktor nám povedal, že čaká dvojčatá. Avšak narodil sa iba on...netuším, čo sa stalo a nechcem to vedieť. Avšak je to ťažké, pre mna ja pre nu mu takto klamať. A začal sa ma pýtať na trtí boží dar. odmietol som. Nikto nemôže vládnuť takej síle za takú cenu....
Pohádali sme sa, ja a Pyashi. hccel dostať zvitky s technikami klanu. kričal po mne že si to zaslúži po tom, čo sme mu odopreli. Dozvedel sa to. Moje slová, môj krik o tom, že 3 dar boží neexistuje, že je to iba mýtus pre deti ho neodradili. Netuším odkial ho napadlo že bude vo zvitkoch. Nie je. Tretí dar sa predáva ústnem z vodcu na vodcu. Vždy má pomocníka, keby náhodou nečakane umrel. Ale môj syn chcel tú sílu. povedal, že nemá na výber, povedal že na tom závisý klan. mna neoklamal a aj keď m to trhalo srdce, odmietol som. premýšlam že zmením svoju záveť, že presuniem titul vodcu na svojeho druhorodeného syna.Hizashiho. Dúfal som že to nebudem musieť urobiť. pyashi odišiel v hneve. povedal že si svoj osud zaslúžim...je ešte mladý, zbrklý...zajtra sa všetko vyrieši..zajtra budeopäť všetko v poriadku...
deník končil. dalšia strana bola prázdna....aká náhoda že na tej stránke deník končil..Akoby to znázornovalo že vláda končí. hlúpa povera. Tvoj rbat mal tajomstvá, otec väčšie. A 3 boží dar umrel spolu s ním. Avšak druhý sa stále nachádzal vo zvitkoch, ale žiadny popis pečatý k nemu nebol. nechápal si ako sa to tvoj rbat mohol naučiť..bolo tam iba pár slov: Dážď odhalí skryté tajomstvá....

Renji Hagane

Pochopil som, že to nebude také jednoduché. Všetci sú obozretní a ja tiež. Nakoniec sme sa dostali na zaujímavé miesto. Bolo to čosi ako chrám. Obklopovali ho sochy tých kamenných strážcov. Bolo to celkom desivé, ale ja som mal úlohu a nemohol som dovoliť, aby ma atmosféra tohto miesta pohltila. Bolo ich tu ale priveľa, čiže som musel opäť vyčkávať. Buď ich zlikvidujem po jednom, alebo všetkých naraz. Vyčkávam ďalej.

Hizashi

Nakoniec som si teda prečítal históriu klanu a jej fylozofiu. Potom som sa unavene zvalil do postele a takmer okamžite zaspal. Zajtra je ťažký deň, čaká ma rituál a musím si vybrať ochranku, a spánok je to čo potrebujem momentálne najviac. V noci sa mi snívali nepokojné sny o otcovy a bratovy a tiež o vojne. Mnohokrát som sa v noci zobudil so studeným potom na tele no napriek tomu som ráno bol odpočatý a svieži. Obliekol som sa, niečo málo zjedol a čakal na Seiya, chcel som mať ten rituál čo najskôr za sebou aby som sa mohol venovať ďalším dôležitým veciam týkajúcim sa klanu... Keď Seuiy prišiel po mňa pozdravil som ho a čakal som čo bude ďalej...

Moroshi Maitre

Moje hlava...bolela ještě víc než předtím. Tělo jsem už ani necítil, sotva jsem se mohl hýbat. Upadl jsem do bezvědomí. Když jsem se probudil tak jsem se asi pět vteřin díval na ženu která na mě mířila lukem. Přemýšlel jsem že se pokusím bojovat ale v tom se ozvala bolest. Zdálo se mi že po probuzení je ještě horší než předtím. Rychle jsem se opřel o loket a mírně se od ní odsunul. Pořád jsem byl opřený o loket. Poč..Počkej...Nejsem tvůj nepřítel...Dej prosím ten luk dolů...řekl jsem. Už jen ten odsun od ní mě takto vyčerpal. Kdybych se postavil znova bych spadl. Cítil jsem to. Bylo to na ní. Ale věděl jsem že mám na hlavě masku ANBU a na oblečení znak iwy. Možná nenáviděla iwu. nebo ANBU. Nevěděl jsem kdo to je. Nevěděl jsem proč mě nezabila ještě když jsem byl v bezvědomí. V tu chvíli mě nenapadlo říct niž jiného než.Kdo jsi?

Tashiro

Môj strýko na mňa hľadel. Povedal že bol posledný ktorí prekonal očakávania, dokonca aj samotného Amara bývalého vodcu nášho klanu, ktorý zomrel pri boji o bránu, pri útoku Akatsuki. No však dodal že nevie čo si má myslieť. Všetci boli zo mňa prekvapený ako sa zdalo, či skorej ich tá moc desila. Medik dokončil svoju robotu. Ostali nepekné jazvy, tiahnúce sa tam kde boli rany, diery. Vyzeralo to priam úchvatne. Prešiel som si rokou po novom tkanivu, po jazvách ktoré som teraz mal, neboli z boja, ale z cesty za silou. Hiarashi zavolal vodcu aby šiel s ním. Spočiatku som si myslel že volá mňa, nie jeho, no opak bol pravdou. Vypýtal si os neho spisy klanu a odišli. Odišli preč hľadať odpovede, ako som si myslel. No dostal som ešte odporúčanie, odporúčanie aby som skrotil silu vo mne, teraz som ju nemohol celkom ovládnuť. Ostal som s matkou a medikom ktorý zrejme už teraz nemal čo robiť. Obrátil som sa na neho a povedal. Ďakujem. To bolo všetko. teraz som už len pozeral na moju mamu.

ANBU

Strach. emócia, ktorá menila povahy ludí. Bál som sa. Ďakoval som za masku. Nechcel som sa nechať odhaliť pred ostatnými. Strach ma ovládal. Vstúpil som prvý do jaskyňe. Cítil somn ako kvapky potu stekajú z mojeho tela. Mohol som sa vyhovárať že je horúco, ale v jaskyňy s vodou to nebolo možné. Vstúpil som ako prvý. Musíme prehladať tento chrám a nájisť hocičo, čo nám pomôže. vyslovil som odhodlane. bez sasekávania v hlase. Dokázal som sa ovládať. bol som predsa ANBU. Vošiel som opatrne dnu. ANBU musí premýšlať, na pokusné králiky tu maly iných. Aj keď, vlastne ním som. hladal som pascu. Našiel som ju. Uvolnený kameň, stačil iba stisk a všetko by skončilo. Prešiel som ho. "Nič sa nestalo, dávajte iba pozor na.... nedopovedal, čepele vystelili, telo sa nabodlo, krv vystrekla. Posledná myšlienka bola trochu zvláštna. Takže predsa len tu nachystali pasce....

Seiyu Ta-Ru

Prikívol som. Chápal som vodcove slová. Bol pripravený. Dav za ním kráčal, keď sme odchádzali. Od dôb prvého vodcu našeho klanu, ktorý dokázal hromadne odvolanie do sveta zvierat, sa prevádza tento rituál. Normálne bolo úlohou celé mesiace blúdiť krajinou a nájisť niečo dôležité pre náš klan, vymyslieť novú techniku, nejaký nástroj ktorý usnadný náš život, ale teraz sa musíme uskromniť. Musíš odhaliť tajomstvo týchto jaskýň. klan Kamizuru hovoril, že sa tu nachádza mnoho pokladov. Stačí nájisť niečo pre klan. Niečo dôležité, vymyslieť novú techniku, alebo..neviem..rada potom určí dôležitosť. Ak to nebude dostatočné, musíš ísť ešte raz. znova a znova. Kým nenájdeš niečo skutočne dôležité... Doli ste k čiernemu tunelu. Seiyu ti podal pochodeň. Tieto pochodne nikdy nezhoria. reagujú na chakru, ako všetky pochodne ktoré sme tu našli ustúpil. tvoja "púť" začína...musíš nájisť niečo dôležité, vzácne..a čo je lepšie ako jaskyňa plná pokladov?

Neznáma

Nezaútočil si. Dievča si vydýchlo. iba na krátko. Tvojim slovám nerozumela. Luk neodložila. Dívala sa. hádala. Opatrne sa priblížila. Videla tvoje rany. Poklakla. Sundala masku. Dívala sa ti do očí. Tak jasné. Bledé. Takmer slepé. Chytila ťa za hlavu. dívala sa. Bolesť zmizla. Aspoň na duši. hlava sa upokojovala. necítil si strach, ani bolesť. Všetko bolo otupené. Krv už zaschla. Dívala sa ti dalej do očí, hladala nejakú chybu. V tvojich jantárových očiach nič nenašla. Akoby si neexistoval. Neutiekla. Dostúpila, napla luk "Eve´ha dhúne, Leah´me!" jej tón hovoril jasne, aj keď si nerozumel jej slovám. Uvidel si, ako sa z tmy vynorili ďalší. zabili by ťa skôr ako by si sa dokázal pohnúť. teraz si si mohol iba oddýchnuť, že si sa rozhodol správne. ďalší k tebe prišiel, dal ti ruky za chrbát. zaviazal, silno, pevne. Ale aj tak si bolesť necítil. Viedli ťa, temným tunelom, kde jediné svetlo bola pochodeň a aj o v zadu. tý, čo išli prvý žiadne svetlo nemali. Aj tak vedeli kam majú ísť. kto to bol? Čo tu robili? A hlavne, čo mali v pláne s tebou?

Matka

Sedela som. Sama. Zase. Čo som mohla robiť? nič. Tanaki ma opustil. ostala som sama, samučičká..prehlušil ma odchod medika. Nechápala som ako mohol tak dlho vydržať bez prehovorenia. otočila som sa k nemu, keď sa ku mne prehovoril. "Dávajte na neho pozor. Jeho krv je silná. vedel som že som si vybral správne." odišiel, skôr, ako som mus tihla odpovedať. Stála som zarazená, dívala sa na svojeho syna, potom za medikom. Čo tým myslel? Ako si ho vybral? nebol šialený? Alebo...Chvílku sa moje myšlienky usporiadavali. musela som to pochopiť...Prečo mal tak jasne modré oči? Spýtala som sa nahlas sama seba. medik odišiel. Jeho úsmev sa pretiahol viac, ako bolo možné. jeho oči žiarili. Začína to byť zaujímavé...

Renji Hagane

Chrám bol plný nástrah a tie mi možno moju úlohu uľahčia, ale musím dávať pozor aj ja sám na seba. Jeden z adeptov to už schytal. Ak tu bude nejaké prepadlisko, mohli by si ostatní myslieť, že som v ňom zomrel a potom by som sa o nich už postaral, lenže som príliš ostražitý a tak budem dávať pozor, kým sa mi nenaskytne nejaká príležitosť. Jedna vec je však istá. Teraz nebudem Renji Hagane, chunnin z klanu Hagane, ale stanem sa Toumuro, zabijak z ANBU. Musím svoju úlohu zohrať dobre, aby som sa pomstil za životy, ktoré Tsuchikage tak ľahkovážne obetoval.

Tashiro

Medik odchádzal. Zastavil sa pri mame povedal jej. "Dávajte na neho pozor. Jeho krv je silná. vedel som že som si vybral správne." Tieto slová som niekde začul, hovorili mi niečo, niečo z krvou. V pamäti sa mi vybavil škrabnutie na mojom líci. Nezabil ma i keď mohol. A teraz by ma liečil? Ale prečo? Nie určite to nebol on. Nehol to byť on. Žeby si ho nikto z členov nevšimol? V hlave sa mi vírili myšlienky. Znepokojovali ma tie slová. Odišiel, pozeral som tým smerom, smerom kadiaľ ide. No mama prehovorila. "Prečo mal tak jasne modré oči?" Jej slová ma utvrdili. Bol to on, modrooký ANBU. Muž z ktorým som sa už toľko ráz stretol. Muž pred ktorým som mal strach, ktorý bol obsahom mojich nočných múr. Vstal som. Pobozkal mamu na čelo a so slovami O chvíľu sa vrátim. Som zamieril smerom ako on. Chcel som vedieť, prečo sa stále motá okolo mňa, chcel som od neho odpovede. Kráčal som ulicou hlboko v podzemí. Niektoré domy už boli obývané iné ešte prázdne. Pozeral som či ho nikde neuvidím. Chcel som sa s ním stretnúť, chcel som odpovede.

Morohi Maitre

Bolest zmizela...Nevěděl jsem proč ale byla pryč. Chtěl jsem jí poděkovat, i když jsem nevěděl za co. Ale najednou vylezli ti ostatní. Svázali mě a vedli mě tmou. Začal jsem pochybovat o tom že jsou přátelští, ale kdyby nebyli tak mě už dávno zabijí. Že by lidojedi? Ale ne, v těchto stísněných podmínkách nemůže být moc lidí, které by mohli sníst...Že by původní obyvatelé tohohle město? Že bysme naštvali jejich bohy a oni na mě teď chtějí vykonat nějakou oběť? ptal jsem se sám sebe v duchu a doufal jsem že se mýlím. Ale nebál jsem se. Nevěděl jsem proč...Ale cítil jsem se...Ale to je jedno. Hlavní prioritou bylo přežití. Ale bylo jich tolik...Kdybych měl zpátky vzpomínky možná bych to dokázal...Ale i přesto můj fyzický stav...Nevěděl jsem co dělat, proto jsem pouze šel dál.

Hizashi

Vydal som sa do temných jaskýň sám, nechcel som so sebou mať nikoho. Bola to moja úloha a ja som ju musel splniť sám aby nikto neskôr nemohol spochybniť moje vládnutie. Jaskyne boli tmavé, tiché a nudné. Stereotypná chôdza ma postupne utlmila od myšlienok a ja som len kráčal v tempe ktoré riadilo moje podvedomie. Nič, nič, stále nič sa neobjavovalo a mne sa zdalo že kráčam už hodiny. V tme sa objavilo nové svetlo, nič zvláštne len horiaca cigareta. Cigareta dohasla, svetlo zmizlo, zase len nudné a otravné kráčanie. Nechápem ako tu mám niečo nájsť, ach jaj... Hlúpe staré tradície..., klan je skoro vymretý a ja niekde pod zemou hľadám blbé poklady. V tom som zbadal akési modré svetlo ktoré mi nepríjemne svietilo do očí. Vydal som sa teda za jeho zdrojom.

Renji>>>

Chrám postupne odhaloval svoje tajomstvá. Mnoho spínačov, mnoho uvolnených kamenov z divnýmy symbolmi, jedni zabíjali, druhé nechávali žiť, aspoň na ten krátky okamžik, kým si nevstúpil do druhej. Pri pokusoch umreli ďalší traja, ich krv ostriekala vaše doteraz čisto biele masky, vaše oblečenie zašpinené iba od prachu ciest. Strach ovládal ich mysle. Neustúpili. Mysel sa s nimi pohrávala, vymýšlala stále nové možnosti smrti. Neustúpili. Boli predsa ANBU, prvá a posledná obrana Iwagakure. Bol si na rade, išiel si prvý. Videl si mnoho pascí. už si poznal základný princíp. nikdy never tomu čo vidíš. uvidel si uvolnené kameňe, symboli 5 prvých dedín. Iwa, Kumo, Konoha, Kiri, Suna...jeden z nich bol prechod dalej, alebo ani jeden...Boli do seba na doskok nôh. mohol si sa samozrejme otočiť, mohol si ich zabiť všetkých naraz. Strach si vždy zahrával a utekal pred neznámym. Nepriatel živý je vždy menej strašidelný ako vec, chladná. Aspoň často to tak býva.

Kitsune Ketsueki

Zastavil som, ďaleko od jeho matky. neboli sme sami, ulice novej Iwagakure boli rušné. Stál som, v rúchu ANBU, v rúchu, ktoré mi vvždy patrilo. Díval som sa mu do očí, odtieňa modrej, nie ovela slabšej ako má môj klan. Nepatril mu. Nie takto. Moja maska, Tá, pod ktorou ma tak často vídal vo svojich nočných morách. Ruka, celá od chlapcovej krvy, sa dotýkala mojeho jazyka. Plná železa, plná síly. Skutočne som si vybral toho pravého. konečne to dokážem.:Konečne zvrátim osud. Ale musí byť ešte jeden test... Úsmev, skrytý pod maskou, sa odhalil. Už dlho som sa takto neusmieval. Hladal som dôvod, vďaka ktorému na neho môžem zaútočiť, nasmerovať ho. Nenašiel som. Bol som ticho a čakal, čo vypustí. výčitky? Opovrhovanie? Či len tichý hnev? Dúfal som že to nebude to tretie. Emócie ma vždy naplnovali "náladou".

???

Tma bola nekonečná. Svetlo bolo jediné, čo ťa spasilo. Ich oči boli príliš bledé na to, aby im svetlo neubližovalo. Žili tu stovky rokov. Bolo jasné že ich oči sa museli prispôsobiť. klesali ste stále nižšie. nižšie. Cítil si tlak vo svojej hlave, ako sa znižuje. Cítil si akoby si dokázal lietať. To dievča, ktoré ťa zachránilo, na teba kývlo. Otočila tvoju hlavu iným smerom. Cítil si prievan. Aspoň si dúfal že je to vzduch, ktorý tu bol príliš riedky. Dýchalo sa ty tahšie. Vlhkosť tu bola zase obrovská. Počul si zurčať vodopád. uvidel si mesto, nie príliš nepodné "Novej Iwagakure". nevidel si tu žiadnych golemov svietiacich modrou žiarov. Muž s kopijou ťa strkol do predu. Niečo ťa čakalo. Čo, to nikto nedokázal povedať. Toto mesto bolo mrtve, žiaden zvuk, žiadne svetlo. len stovky bledých tváry, pozorujúcich teba...

Hizashi>>>

Svetlo, normálne, rovnaké ako všetky svetlá dole v novej iwagakure, ty odhalovali cestu, mal si stovky chodieb, tisíce metrov na prejdenie. Mohol si ísť kamkolvek, mohol i robiť čokolvek. Tisíce sôch ťa pozorovali, vždy z rovnakým odstupom. ich rovnaké, meravé tváre na teba hladeli s víčitkou a hrozbou. Nemal si vstupovať do tých tunelov. Nikdy nemal nikto vstúpiť do tých tunelov.

Moroshi Maitre

Je to jasný...Jsem vězeň..Možná mě hodí do areny a budu bojovat s nějakým obrovským červem...Tady pod zemí je snad všechno možné...Nebo mě možná chtějí obětovat na usmíření svých bohů. Zkrátka mě mají jako vetřelce a nejspíš tu umřu...Možná sje mpřeci jen měl zaútočit...Tyhle myšlenky mi pořád vrtali hlavou. Připadalo mi že se mi točí hlava a chce se mi zvracet. Problém byl v tom že ani jedno z toho nebyla pravda. Byli to jen pocity. Ten tlak...Byl neobvyklý. Snažil jsem se to vydržet a toho muže za mnou nepraštit loktem do obličeje. To kopí v zádech mě začalo pomalu štvát. Ale nemohl jsem pochopit jak tu tak dlouho mohli žít. S minimem jídla, s tmou ve které nevidíte skoro ani na krok a s tlakem který mi dokázal rozdrtit kokosový ořech. Bylo to docela neuvěřiteelné.

???

Cítil si pohlad stoviek očí, ich prázdne emócie vyryté do ich tváry. Ako z kameňa. Akoby to boli vždy oni, kto je skutočný strážca miest, nie golemovia prúdiaci chakrou. Stále nové tváre, stálenový ludia. Avšak ich tváre si nevidel. Až príliš neskoro sisi uvedomil že to nie je svetlom že ich vidíš. počul si ich. Cítil si že zmysle sa vymenili. Už si neviedel. V tme si to nepodtreboval. Cítil si chvenie. Akoby sa v tebe niečo prebúdzalo. Ale bolo to iba chenie. Nič viac. uvidel si muža v pokročilom veku. 80, možno viac. V ruke držal palicu s hlavou netopiera, s lesknúcimi očami vyžarujícimi muž vyslovil pár slov, ktorých významu si nerozumel. pustili ťa. nebol si vezeň. bol si zatial medzi hostom a votrelcom. Záležalo na tebe čo urobíš. Nea´ha no suh´em. Oech´u kats´mi? Chvílku bol ticho, nikto sa neozval. Počúval si a videl ich tváre, takmer aj ich neznáme myšlienky Chce vedieť ako si sa sem dostal, Moroshi Maitre. Odpovedala tvoja zachránkyna v temnote tunelov. tvoja spása. poznala tvoje meno. poznal si však že hovorí pravdu?