Nová éra teroru

Amaru Hingoku

Pozeral som sa mu do tváre. Celý čas. Celý čas som sa pozeral do tváre svojeho syna. Amayu.. Vyslovil som smerom na Soula. V tom momente mojim telom prešla palčivá a trhavá bolesť. Jeho kosa ma zasiahla. Z úst mi vyšiel pramienok krvy. Tenký,avšak plne hodnotný bolesti, ktorá mnou prešla. Moje srdce sa rozpumpovalo, alebo sa aspoň snažilo, ale práve ono bolo zasiahnuté. Každý pokus o nádych skončil neuspechom.Bolelo to. Avšak nevnímal som to..mal som predsa naspäť syna...Spomínal som na každú osobu,ktorú som miloval...Chlapec sa ku mne naklonil a vyslovil tie slová, ktoré som chcel počuť 10 rokov.
Odpustil mi....O chvílu sa mi ocitne v náručí.. Usmial som sa na Soula, vrátil mu jeho úsmev..Moje oko plakalo a púštalo krvavý dážd, moje ústa boli oblepené od krvy..Ale ja som sa usmieval..bolesť sa stlmila..ale nezmizla úplne..Zatvoril som jediné možné oko a vydýchol si. Cítil som sa opäť mladý..A slobodný..Tarcha, ktorú som nosil 10 rokov,zmizla, vyparila sa so mnou. Budem to lutovať až do smrti..Nedodržal som to úplne synček... pravou rukou, v ktorej som ešte stále zvieral kunai, som pozdvihol ku Soulovej hlave..Úsmev nezmizol..Ozval sa tvrdý dopad kovu o zem..Raz sa stretneme chlapče.. vyslovil som a pošuchal chlapcovi vlasy, presne ako som robil svojemu synovi.Následne som sa naklonil dozadu a spadol na zem, s úsmevom na perách...Svet stmavol a ja som natiahol ruku nad seba, akoby som chcel niečo chytiť. V mojich očiach sa odrážalo svetlo. Svetlo a pohyb postáv..V ušiach mi zaznel smiech mojich detí a láska mojej ženy..Už idem láska moja...Už idem,Amayu... Ruk opadla, oči sa zavreli. Amaru, vodca klanu Hingoku a hrdina Iwagakure, odišiel za svojou rodinou...

Renji Hagane

Spadol mi kameň zo srdca, keď som videl, že ten típek z Akatsuki schytal strašnú ranu. Amaru sa obetoval za našu dedinu. Keď zomieral, akoby sa vo mne vzbúrili všetci démoni. Bol to hnev zmiešaný s beznádejou. Zatínal som päste a škrípal som zubami akoby zabili niekoho z mojej rodiny. Veď už sa zdalo, že ho porazil. Vyzeralo, že tí dvaja sa poznajú. Ďalší deň plný smrti, krvi a utrpenia. Nie len že som skoro do boja nezasiahol, ale navyše som zavinil, aby bol niekto iný donútený bojovať o svoj život. Vtedy som si povedal, že jedného dňa sa zachovám ako on. Obeť je nutná a ak sa mám obetovať ja, tak to urobím.

Hingkoku Tashiro

Zrazu mi do môjho výhľadu niekto vstúpil. Zaradoval som sa a vytryskli mi na povrch myšlienky. Konečne záchrana. Počul som ako povedal že ešte dýcham. Medik sa len pozrel a povedal že na toto nestačí. Čo? Ako to myslí že nestačí? Čo tu mám podla neho ležať až do súdneho dňa? Keby ma aspoň nebolelo za krkom z toho ako mám vykrútený krk. Keď mi ustúpili z pred mojich očí zasa sa mi odkryl výhľad na Amarua. Videl som ako mu tá kosa vypichla oko. Tu som zrazu pocítil úľavu. Jeho magnetické pole buď bolo na minimu, alebo celkom neaktívne. Pozeral som na to divadlo keď tu jeho srdce zrazu prebodla tá obria kosa. Čo? Vodca nášho klanu, je mŕtvy? Amaru sama? Kto teraz povedie klan? Je to hrdina položil svoj vlastný život za Iwu. Aj pre toto ho obdivujem a stále budem obdivovať. Teraz sa pripojí k jeho rodine, k môjmu otcovi a k všetkým členom klanu ktorý nie sú medzi nami. Zbohom Amaru sama. Z oka mi vyšla slza pri tom pohľade, ale neviem či si toho vôbec niekto v stane všimol. Všetci boli zažraný v svojej práci a neviem či vôbec niekto z nich pozoroval toto predstavenie.

Jeo -> nevím jestli tě zmátnul post , ale já jsem neumřel
Soul

Neveděl jsem jak se mam zachovat neveděl jsem co mam dělat ,ale udělal jsem to co jsem měl jednou rukou jsem ho objal a šetrně jsem zněl vyrval kosu ,když padal pak jsem zakplopýtal a narovnal jsem chvili jsem koukal na jeho mrtvolu , na jeho zdvyženou ruku a pak už zavřel oči a ruka odpadla ... Byl si silný Amaru Hingoku , Neboj se všichni na tebe budou ještě vzpomínat .. řekl jsem s usměvem a vlídným hlasem nikdy mi ,ale neřekl své méno tak jak jsem ho mohl vědět ,pak jsem se ale otočil na ostatní co tu byly .. A už jsem se netvářil přítelsky a ani jsem vlídně nemluvil , všechno bylo pryč ,už tu zbyl jen chlad a neutralita ... Nyní vám dávám poslední možnost , aby jste odešly od brány zpátky do vesnice , vzaly tělo Amarua a řádněho pohřbili ... řekl jsem hladným hlasem a u toho jsme kývnul hlavou a vy jste už pocítili že se mi vrací síla , chakra a moje svaly už mě zase poslouchají nyní jsme byl připraven na další boj .. svoje slova jsem hlavně mířil na ty mladší tu a na Anbu ,ale ještě jsem se na ně ,ani nepodíval

Kasumi

Ako som sa snažila vyliečiť toho železného shinobi, náhle som sa ocitla od vyčerpania v bezvedomí. Tak moc som precenila svoje sily a chcela byť užitočná pre toho človeka. Videla som po prvý krát čo je to vojna, čo je to boj na život a na smrť. Vedela som, že raz tomu všetkému budem musieť čeliť a takto sa neskrývať. Po istej dobe som sa prebrala, všimla som si že sa toho veľa zmenilo, vôbec nič som si nepamätala, len že som zrazu z nejakého dôvodu padla na zem, či z vyčerpania alebo my k tomu dopomohol niekto iný netuším. Moje zdesenie stúplo ked som si všimla že medici sú mŕtvi. Musela som byť asi v bezvedomí dosť dlho. Chcela som sa postaviť no nešlo to, bola som už príliš slabá a strašne ma bolela hlava. Odtiahla som sa hlbšie do úkrytu, oprela sa o akýsi predmet a ležala. Len dúfam že sa nikomu nič nestalo a že čoskoro sa vrátime v poriadku do dediny...

Nikko

Potom co jsem nahlásil toho nehybného týpka, tak jsem se rozhlédl. Uviděl jsem pohyb a po bližším prozkoumání jsem zjistil, že je to žena. Opřela se o něco a já k ní přišel. Chceš pomoct? zeptal jsem se a nečekal na odpověď a pomohl jsem jí na nohy. Jak stála, tak jsem zjistil, že je krásná. Chtěl jsem se ji zeptat na jméno, ale v tom přišla Soulova výzva. Nikdy. řekl jsem si v duchu, přistoupil ke vchodu. Dal jsem si do luku šíp, natáhl ho a nakoncentroval třetinu své chakry do šípu. Už bylo prolito mnoho krve, než abychom přestali. řekl jsem si a už jenom čekal, jestli ostatní mají stejný názor jako já.

Sousari Taiqza

Krv letiacia z mojeho senpaia jemne dopadlo na moju tvár. Neutrel som ju. Taký prekvapený a rozúrený som nebol dlhý čas. Amaru, ten Amaru, legenda medzi Jouninmi..padla? Hladel som si na ruky..Emocie mnou kypeli..Moje ruky žiarili. Zoslabovali a silneli, zoslabovali a silneli ešte viac. Koža na rukách sa začala rozpadať... Chytil som sa za hlavu a zatlačil..Bolelo to..Ale musel som nejak to zastaviť. Odpáliť Akatsuki, bránu a ninjov som nemohol, nie že nedokázal. Avšak tým by som nesplnil svoj sen. Otec.. vyslovil som si v mysli a ukázali sa mi pred očami 2 tváre..Môj otec, ktorý zo mna urobil pokusného králika pre klan Taiqza a Minato...Môj jediný skutočný priatel...Tie obrazce ma postavili na nohy..Kráčal som pomaly ku Soulovi a mrtvole mojeho senpaia Amara. Moje ruky pálili a akoby vybuchovalil...Tá žiara bola oslepujúca a nádherná zároveň. oblečenie sa trhalo a ukazovalo spálenú hrud, rovnako ako ruky...Prepáč, Akatsuki, ale nakoniec mu neodkážeš pozdravy..pretože pred tým ťa..zabijem! Vyslovil som tajomne, rpetože nikto okrem Soula nechápal moje slová. Zotal som ruky v päsť a síla žiary sa zvíšila. Nikto nepochiboval, že aj síla výbuchu..
Zasmial som sa. Žiara bez plameňa pohltila hrudník a chrbát.. Tričko a tunika sa roztrhala. Môj smech dával ostatným dávku nádeje...Kráčal som..Bol som už len 10 metrov od Soula..ked odrazu som zastal. z úst mi vyšla pena. Žiara zmizla. očné bulvi sa prevrátili. ja som dopadol na hrudník, bez vydania akéhokovek zvuku.Dýchal som, videl svoje vnútro, ale nemohol sa pohnúť...

Odrazu sa v okolí všetci začali zvierať v krčoch a padať na zem. Medici,, geniny, chuniny..Jediný, ktorý ostali stáť, boli práve ty najslabší z nich. geniny Nikko, Renji a čiastočne aj Kasumi..Ale zdalo sa, že aj ona sa o chvílku zrúti. Z úst jej vyšla pena a začala sa triasť, avšak snád bola ešte nejaká možnosť sa tomu vyhnúť..Bola predsa medička...Okrem tejto trojice stál ešte niekto...istá skupinka.:ANBU route sa postavili ako cesta pred bránov ,2 oproti sebe v 4 radoch...ANBU route odhalili svoje ramená...Stála na nich jazva a tetovanie..tetovanie znaky Sloboda..jazva symbolu krv....Prehli sa do úklonu...a vytvorili tak cestu pre Soula z náhrdelníkom..ANBU route zradili..nechali Akatsuki prejisť..a nestál tu nikto, kto by im mohol zabrániť...

Renji Hagane

Len ťažko som oddychoval, či som skôr lapal po dychu. Akoby som sa mal každú chvíľu zrútiť. Považoval som to za vedľajšie účinky kekkei-genkai. Kútikom oka som videl, čo sa stalo.
ANBU? Čo to robia? Zastavte ho! Nesmie zdrhnúť.
S kusikom sebazaprenia som sa snažil aspoň postaviť na nohy a vykúzliť nejakú techniku, ktorá by razom všetko obrátilo na našu stranu. Ale bola to len moja utkvelá predstava, či skôr želanie. To, čo sa dialo bolo pre mňa príliš hrozné na to, aby to bola pravda. Takto to skončiť nemôže.

Nikko

Stál jsem tam s namířeným šípem na Soula, když v tom se Sousari rozešel. Po chvíli začal zářit jako ryba od Fukušimy. Záře se začala zvětšovat, ale když dosáhla určitého bodu, tak se svalil na zem a z úst mu začala týct pěna. Po jeho vzoru ho následovali ostatní, až na mě, Kasumi a Renjiho. Věnoval jsem rychlý pohled k bráně. To co jsem tam viděl, mě velmi zklamalo. Takže i Anbu to už vzdávají. řekl jsem si při pohledu na ukloňěné Anbu. Už jsem to málem chtěl vzdát, sklonit šíp a odejít z jeskyně, ale pak jsem uviděl jejich tetování. Svoboda, krev. pomyslel jsem si, Jak chcete zajistit svobodu, aniž by jste bojovali vy zbabělci. To poslední jsem chtěl říct, ale nechtěl jsem na sebe upozorňovat. Bude to potřebovat víc chakry. Jsem na to sice sám , ale někdo ho zastavit musí. přemýšlel jsem a poté jcsem do šípu nakoncentroval polovinu své chakry a vystřelil jsem směrem na Soulův hrudník.

Yuujin

Cekal jsem az Soul pujde prede me, naramek mel on tak jsem nevidel duvod jit pred nim.

Nikkov šíp vyletel smerom na Soula, na jeho hrudník, trocha nižšie od miesta, kde sa nachádzal náhrdelník. V Soulových očiach blčal oheň. určite ho obyčajný šíp nezabije, iba rozzúri. Avšak šíp letel dalej, Soul sa neuhýbal. Pred Nikkovimi očami prebleskli farbi. Udialo sa to behom sekundy, okrem 4 ludí v miestnosti to nikto nezaregistroval. Soul, Yuujin, záhadný ANBU route s desivými modrými očami a ten, ktorý to urobil. Ostatný iba registrovali závan vetra, ktorý jeho pohyb vyvolal. A šíp, ktorý držala postava z maskou. Do očí jej nebolo vidno, iba tmavé obrysi. postava kráčala smerom k Nikkovi. Nič nehovoril, dych bol u neho príliš pravidelný..Ak aj sa Nikko nejak pokúsilzasiahnuť, kryť, zachrániť, nestihol. Ten chlap bol proste prirýchli. Nikko ucítil tvrdý náraz ruky do žalúdka. vystriekol z úst krv a žlč. Zvíjal sa v zemi, schopný pohybu, avšak bez šance vyhrať. Ako môže poraziť niekoho, kto zastaví šíp vo vzduchu jednou rukou?

Genkotsu

Po celou dobu boje jsem si hověl ve svém úkrytu, maximálně jsem sem tam pomohl někoho odtáhnout k medikům, nebo udělil "poslední pomazání" víc se ode mně ale čekat nemohlo. Rozhodně jsem neplánoval umřít jenom kvůli nějaké legendě, které bůh ví porč věří nejen ti cvoci z Akatsuki, ale i Kage.

Soul

Viděl jsem jak se předemnou sklonili , viděl jsem jak zneškodnil šíp , ale stále jsem tomu nemohl uvěřit všimnul jsem si jejich ramen a lehce jsem se pousmál. Můj usměv ,ale zase zhasnul parták ,který nic neudělal ,ani když se namě utočilo. Neřešil jsem ho a vykročil jsem dál a pomalu jsme procházel mezi těmi anbu ,každýmu znich jsem se kouknul na masku(či co tam měli) , Nejradši bych jim kouknul do tváře , veděl jsem ,že to co dělaj je hodně špatne , moje kosa z toho zuřila ,ale pro tentokrát se nezabarvovala ,protože jsem se jí snažil uklidnit ,stejně tak jako to dělám furt ,aby nebyla černá a rudá ,když jsem poblíž Akatsuki ,zbytečně by to udělalo problemy. Pomalu jsme došel ,až k bráně a vzhlednul jsem kní , byla celkem dost velká a po stranách měla 2 kamené strážce s kopím. Pomalu jsem z krku sundal náhrdelník a obmotal jsem s jeho šnuru kolem prstu až nahrdelník visel pod mými prsty a já ho namířil na bránu a pomalu jsemzavřel oči. Nahrdelník zazářil a vytvoila se pomyslná čára mezi bránou a náhrdelníkem ,jako by mezi nimi proudila energie a pak se najednou začla třást zem , nebo spíš jeskyně a všechno kolem brány praskalo ,když v tom to ustalo a praskliny zůstaly v jeskyni kolem brány a pak najednou ty 2 stražci otevřely své rudé oči ....

Renji Hagane

Už som to nemohol vydržať. Ako ľahko prešli až k bráne. Bez väčšieho odporu. Ale čo zmôžem ja? Oveľa silnejší než ja tu ležia polomŕtvi. Musí nás byť viac. Ja som odhodlaný ísť do toho. Postavil som sa nohy.
"To ich necháme len tak prejsť? Nemôžeme tu len tak postávať! Sám to ale nezvládnem. Musíme ich zastaviť!"

Genkotsu

Je rozdíl mezi statečností a sebevraždou, tak sedni na zadek a sleduj co se bude dít, aspoň můžem podat správu Tsuchikagemu
natáhl jsem se po překvapivě fungujícím Haganem, který stál poblíž a stáhl jej zpět na zem.

Yuujin

Stal jsem zady k Soulovi a hlidal aby se nejakej magor z Iwy nepokusil zautocit zezadu. V tom se vsak probrali strazci brany. Teprve ted zacina sranda

ANBU stuhlo, Nijaká zmena v ich správaný. Až na jedného z nich. Jediného, o ktorom nikto netušil, kam vlastne patrí. Akatsuki alebo Iwagakure. Ninja či Nukenin? Nikto to netušil, snád ani on sám...Kývol rukov. Sygnál ústupu..Okolo ANBU route sa zdvihol dym..všetci boli preč, až na zástupcu. Zástupcu velitela ANBU route. Muž, ktorého nikto nepoznal..Avšak on sa ukáže..Ale neskôr...Neskôr sa ukáže, kam vlastne patrí...
A potom, Ked sa sochy začali hýbať, zmizol aj on..Avšak predtým geniny, snád aj Chuniny, videli jednu vec...Skôr ju cítili...To..že ich paralíza zmizla..každému z nich..Zmizla spolu s tým, kto ju vyslal....

Hingkoku Tashiro

Pocítil som akýsi pocit ten pocit bol neznámy, ale prinášal úľavu. Zrazu som sa mohol hýbať. Bol som stuhnutý ako nikdy pred tým pomaly som sa posadil, otočil hlavou a povedal som No konečne. No na mojej tvári ešte nebol pre mňa typický priateľský úsmev. Zatvoril som oči popukal hlavou a snáď všetkými klúbmi ktoré v tele mám, postavil som sa no oči som ma ešte stále zatvorené. Okolo mňa sa začal víriť môj piesok ja som otvoril oči a porozhliadol som sa po stane. Uvidel som skupinku ľudí pozrel som priamo na nich usmial som sa a môj pohľad prešiel na medika ktorý vyzeral byť najskúsenejší. Z úst mi vyšlo. Je na čase odísť. Ako som to povedal tak som podišiel ku Turakimu nevedel som či ho už medici vyliečil tak som sa spýtavo pozrel na najbližšie stojaceho pri nem, spýtal som sa. Môžeme ho zobrať? Čakal som na reakciu medika, pripravený pomôcť mu s ním a čakajúci na reakciu ostatných.

Cez vchod krívala osamelá postava. Videla spúšť, videla krv. Všetko si zapamätala a trpko pre to smútila... Prišiel som príliš neskoro... Pomyslel si muž v plášti Tsuchikageho. Kráčal dalej, až ku prvým mrtvolám. Boj už skončil. Telá ešte nevychladli. Krv sa zrazila pred chvílou. Tsuchikage sa díval. 2 kamenné sochy, strážcovia brány, ležali rozpadnutý pred jej bránami. Pri telách stáli ANBU, ale iba jeden z nich vykazoval smutnú tvár. Iba jeden ukazoval emócie. Tsuchikageho tvár zosmutnela, ked uvidela blízkeho priatela ležať tuhého pri jeho nohách. Amaru, 6 generácia klanu Hingkoku, Človek, ktorého pokladal za sebe rovného, ležal mrtvy s úsmevom na perách. Tsuchikage, napriek svojim zraneniam v súboji s bohom poklakol a rukov zavrel dokorán otvorené oči svojeho priatela. Na konci života si našiel pokoj, starý priatel. Tvoja rodina ťa tam už čaká... Tsuchikage sa postavil a s výpetým síl dokráčal pred otvorenú bránu démonov. Pred ním stál člen ANBU jednotiek, člen route...Tsuchikage prišiel bližšie.. Nebol schopný slov. Brána, kedysi šedá, bola teraz odetá do červenej farby krvy. Naozaj som sklamal, Idate? Naozaj som sklamal tvoju dôveru? Tsuchikage sa prehol, padal na zem v bolestnom krči. Zástupca ho zachytil do svojeho náručia. Bol pre svojeho kageho oporou v tomto temnom čase. Tsuchikage sa usmial a krvil pery zároveň. Bol to zvláštny pohlad...ANBU sa díval Tsuchikagemu cez masku do očí. Myšlienky sa zastavili. Tsuchikage bol zarazený. Cítil teplo roznášajúce sa do celého tela...Z podpažia mu trčala asi polručná dýka. ANBU zástupca sa stále díval Tsuchikagemu do očí, s pravou rukou na rukověti dýky. Dobrý zásah, vhodné miesto. Tsuchikageho telom prechádzali vlny triašky. Hovorí sa, že zásah do tohoto miesta bolí málo, že smrť príde rýchlo. Tsuchikage to cítil...oči sa mu prevrátili, v ústach spalujúci hlad. Bolesť bola mierna, ako ked človek zaspáva. Pomaly ustupovala, bolela menej a menej. Tsuchikagemu prešiel pred očami celý život,každá jeho radosť aj smútok. Spomínal...



Bola noc. Obloha, pre niekoho temná a srašidelná, v nom vyvolávala pokoj. Mladší Saburo Reizei sa usmieval. Nebol Tsuchikagem ani vodcom klanu., ešte nie. To všetko sa udialo až o pár rokov neskôr. Teraz len sedel a pozoroval nočnú oblohu, hladajúc jej tajomstvá. Strýčko Sabu Ozval sa detský hlas za ním. Budúci Tsuchikage sa s úsmevom otočil. Synovec si k nemu sadol a díval sa s ním na hviezdy. Neprehovoril, aj ked ho tažila otázka. "Strýčko Sabu" sa usmieval a čakal, kým sa odhodlá...
Strýčko? Prečo každý večer pozoruješ oblohu? Vydal nakoniec zo seba. Budúci Tsuchikage, vodca klanu Reizei, neodpovedal hned. Vieš, čo sú hviezdy, synovec? Chlapec pokrútil hlavou, v očiach sa mu odrazili malé hviezdičky. Strýkčo Sabu pokračoval. Sú to slzy. Kedysi dávno pred Rikkudou senninem, žila Yakō, mladé dievča, neskúsené, nepoznájúc lásku a dychtivé okúsiť to ovocie. Cez deň svietila Amaterasu, v noci Tsuki-jomi, mesačná bohyňa. Ale okrem nej v tedy nikto neosvetloval oblohu. Noci boli temné. Yakō sa nakoniec zamilovala do muža, Yakana, najkrajšieho mládenca v okolí. Yakō mala najsladčí hlas, dlhé, vlnité vlasy nádhernej farby noci. Avšak nebola krásna. Bola škaredá. To, že ju Yukan odmietol, jej zlomilo srdce. Vyšla na najvyší vrch hôr a chcela skočiť za svitu mesačnej oblohy. Avšak Tsuki-jami to videla. Chápala jej bolesť a preto sa jej prihovorila a žiadala ju aby neskákala. Dievča jej povedalo o svojom žiali a bohyňa počúvala. hovorila jej, že má krásny hlas a nádherne vlasy, ale Yakō ju nepočúvala. Vedela, že bez opetovanej lásky k nemu nemôže žiť. Bohyňa nezniesla ten pohlad a dala jej dar, ktorý ju urobí krásnou. Yakō prijala dar s radostou. prešla určitá doba. Yakō dospela v ženu a vzala si Yukana, ale smrtelnosť ich dobehla. Yokan umrel. Yakō, plná bolesti zo straty, vyliezla na horu a žiadala bohynu, aby jej ho vrátila. Bohyna to nemohla učiniť a tak Yakō plakala. Plakala celé dni a noci. jej slzy, také dobré a úprimné, nedokázali padnúť. Povzniesli sa a vzniesli na oblohu, bo bok mesačnej bohyňe. Yakō rok potom umrela, ale jej žial dodnes trpí. legenda dalej hovorí, že tomu, kto všetky slzy nájde, daruje mesačná bohyňa miesto vedla nich. Mladý chlapec sa nezmohol na slová. V jeho detskej nevinosti veril, že je to pravda. Odtazu sa cez oblohu pretiahla padajúca hviezda. Saburo Reizei. Mladý chlapec sa zaujato zadíval. Padá hviezda chlapče..Hovorí sa, že ked Yakō uvidí niekoho, kto je toho hodný a zaželá si pri tom niečo, splní mu jedno prianie, želaj si niečo chlapče... Chlapec sa postavil, zaťal pestíki zavrel oči. Úpenlivo si niečo želal. potom ich otvoril. A Ked si to zaželám musí sa to splniť však? spýtal sa strýka. Samozrejme, každá legenda je pravdivá nie? Chlapec sa šibalsky usmial..Môžem sa stať tvojim učnom? Saburo sa usmial a ukončil pečať, ktorú mal skrytú za chrbtom. *Samozrejme, môj malý učeň. Samozrejme..

Starší Tsuchikage zatváral oči a stále sa držal v Zástupcovom objatý. Poznal si moju slabinu hmm, chlapče? Tsuchikageho krče a tyki pomaly pretsávali. telo sláblo, mysel spomalovala. Muž sa mu stále díval do očí. Tsuchikage, Saburo Reizei, umieral.Zložil pečať, chcel nepriatela vziať so sebou, avšak nič sa nestalo. Tsuchikage si necítil chakru. Ćepel dýky temne žiarila. Takže naozaj som vás sklamal. Idateho, klan, rodinu. Nikdy som nechcel byť kagem....vždy som len chcel pozorovať hviezdy, Yakōine slzy...Odpusťe mi že vás na to nechávam samých Tsuchikageho telo ochablo.
Tsuchikage kráčal v tme. Nič nevidel, nič nepočul, ale aj tak vedel, kadial má ísť. Predsa tu chodil každý deň. Začul zvuk, preskanie ohňa. Vykročil bližšie. To ty ale trvalo, Sabu-sama... vyslovil známy hlas...Môj žiak, učeň... Prisadol si k nemu. Obloha bola zatiahnutá, bez hviezd. Avšak Tsuchikage sa usmieval. Asi som mrtvý čo, chlapče? učeň sa zasmial. Ked to hovoríte Sabu, ale ja mrtvý nie som. Tsuchikage sa zasmial. Takže výplod mrtvej mysle, fascinujúce. Učeň zvážnel. Pamätáte sa, ako ste mi hovorili o slziach Yakō? A o želaný? Tsuchikage prikívol. Viem, že toho dňa ste zhodili meteorit svojou silou. Oklamali ste ma. Skôr, ako Tsuchikage niečo povedal, ho jeho učeň zastavil rukov. nevadí mi to...som štastný... obaja sa usmiali. Odrazu sa obloha vyjasnila. začalo padať tisícky hviezd. želajte si niečo Sabu-sama... Tsuchikage premýšlal. Chcem bay táto chvíla trvala večne...
Nebojte sa sensei, bude...Až kým nespočítate všetky Yakōine slzy ...
Telo dopadlo na zem. Zástupca sa na neho ani nepodíval. ANBU stále stáli, nevnímali nič okolo seba: Zástupca si zložil masku a prehovoril. Všetkých ranených odneste do dediny. mrtvych tiež. Jaskyňu potom zapečate. ANBU rouse neodpovedali a dali sa do práce. Jílom bola o chvílu zaplnená celá jaskyňa. Nikto okrem ANBU nebol pri vedomý. Už dávno nie. Svetlo pohaslo. Zástupcu zahalila temnota. Temnota rovnaká ako jeho vnútro, jeho duša. Masku držal stále pri tváry. Misia typu S...Splnená...Vychádzal von z jaskyne, ostatných nechával daleko za sebou. Potichu vyslovil osobe vedla neho, o ktorej vedel, že ho počuje aj z dialky.Všetkým vymaž pamäť. Pamäť na nás a to, čo sme spravili. Ešte nesmú vedieť pravdu. Ešte nesmú vedieť o tom, čo chystáme... Stál pred východom. Svetlo osvetlovalo jeho nohy. Masku si nasadil späť. Bolo vydieť už len oči. Žlté oči dravca, užívatela orlieho zraku.......