Nový začiatok?

Kin Kayuka

"Kitsume.. Ja ju privediem späť..... Jasně že tě nenecham jít samotnýho. Sme přece partáci.. Jasné, parťáci....." "Les.. svištanie vzduchu, letiace kunaie.... dalšie prasknutie, svištanie, ostré svetlo.. Zase som zlyhal." Spomienky prehrávajúce sa stále dookola v mojej hlave, spomienky ktoré ma nenechajú spať. Zobudil som sa a posadil sa. Hlavu som položil do dlaní a začal premýšlať. O tom čo sa stalo, prečo som opäť zlyhal, kde sa stratil Inari. Bol som unavený no nedávna minulosť ma nenechala zaspať. "Les, prasknutie, letiace kunaie, neznesitelný zvuk, svetlo, pád. Niekto nechcel aby sme sa dostali cez les, aby sme ju našli. Tvár niakeho muža.. Moonwalker. Oni nás našli a odniesli do nemocnice. Ale keď som sa prebral, Inari tam nebol." Pozrel som sa cez okno na Getsu. Na mesiac nad ňou zahalený tmou a mrakmi. "Netuším kde sa nachádza Kitsume, a kde Inari. Dokonca ani kde je Tanami-sama a kde je Zero, Gozu. Môj bývali tým.. Kto sú tý Tenshi, a čo tu robia. Kto je ten samozvaný Kage, a prečo si vybral našu dedinu. Prečo ju uniesli, Kitsume.. a čo mal znamenať ten horiaci sklad. Všetky tie nové budovy v dedine. Mám v hlave zmätok. Je toho na mňa veľa. Nedokážem spať, keď neviem čo je s ňou. Prečo stále zlyhám? Nedokázal som ochrániť otca, ani ju. Možno nedokážem ani ochrániť dedinu, a možno ani mamu.. Som slabý, bezmocný.... alebo mi len nepraje osud? Možno sa dalo všetkému zabrániť, keby som bol silnejší." Postavil som sa a prešiel k oknu, otvoril som ho a vyliezol na strechu. Sadol som si tam a začal sa rozhliadať na Getsugakure podomnou. Po chvíli som sa ale zase postavil a šiel ďalej. Prechádzal som z jednej strechy na druhú, z balkóna na balkón. Nedokázal som len tak nečinne ležať doma. Po pár metroch som nakoniec zoskočil dole a šiel som ďalej. Stále som premýšlal. Nevedel som presne kam mam namierené, ako väčšinou. No potreboval som vypadnúť, prevetrať si hlavu. Prišiel som až k tomu vypálenemu skladu z ktorého ešte stúpali posledné zvyšky dymu. Začal som ho obchádzať a prezerať si. Sadol som si na jednu lavičku poblíž a zase premýšlal a obzeral sa či neuvidím aspoň niaku živú dušu v týchto večerných hodinách.

Zero Ketsueki

v ušiach mi odzneli jeho slová, tak podobné mnohým z tých, čo chceli iba mna. "pridaj sa k nám," v duši hovoriac "nemáš na výber, keď sa pridáš aspoň ťa nezabijeme....my...." Ja... Tisície slov sa výrilo v mojej mysli, tisíce budúcností, ktorými sa môj život bude odvíjať. mohol som zautočiť, bolsom predsa nesmrtelný, náš klan nedokáže umrieť, stále sme na živu aj keď v iných formách bytia. mohol som odprisahať vernosť, aj keď pre mna boli tie slová iba slová, nikdy nie viac. nemusel som to dodržať, on ma zradí tak či tak. už to tak urobil. Mohol som odmietnuť, predsa len som krvi klanu ketsueki, nepokloním sa pred mužom čo schováva svoju tvár pod maskou. Ako posledný z našeho klanu, nesmrtelný, skutočne nesmrtelný, ketsueki, nie zero či niekto iný. Všetci, každý. jediná nádej klanu aby nebol zabudnutý. zobral si moju krv....Dostanem výmenu..:jedného dňa.....Bol som pevne rozhodnutý, čo urobím, každý detail z tých tisícoch možností som premyslel. A vybral. Postavil sa, napriahol ruku. "Príjmam. prisahám. Stanem sa jedným z vás, pokial hviezdy nespadnú." usmial som sa. Má moju krv a moje slovo...čo s tým urobí?

Protektor

Dvere sa rozleteli a vyrušila ma znova to mladé dievča či skorej chlapec, nevedel som ktorého z nich to bol nápad. No mohli si všimnúť ako som rýchlo niečo skryl svojim rukávom. No mohli aj všimnúť že to niečo bolo na stole, bolo to malé a ja som na to upieral pohľad ako na zázrak boží. No to nebola vaša starosť. Pozrel som nepekne na vás a potom na jednu skriňu. Povedzme že ráno sa dostavte pred nemocnicu. Vaše tajomstvo senseiovi oznámite sami. Je vám to jasné? Povedal som trochu vystrašeným tónom no z určitým prídavkom hnevu, ktorý bol dosť badateľní. Ostával som usadený v mojom kresle za stolom a svoj pohľad stále upieral na teba. Sám pohľad hovoril slová "Vypadni" za seba. Čakal som kým odídeš, čakal som na to aby som mohol pokračovať v tom v čom si ma práve vyrušila. No mohli ste si aj všimnúť odchýlených dverí jednej zo skríň kde sa vo vnútri skrývalo nemalé množstvo papierov.

Kaguya -->
Odpoveďou na tvoju otázku ti bola vlastná ozvena. Ako si nasadol na loďku, ten majestátny koráb sama sa dalo do pohybu, akoby na teba čakala. Plavil si sa okolo starých stromov, starých ako ostrov sám ktoré vyrastali zo samotnej vody. Ich korene naháňali hrôzu. Spev vtákov utíchol, nedostal sa až sem dole cez husté koruny týchto zvláštnych stromov. Sem tam sa ti mohlo zdať akoby ťa niekto pozoroval, akoby si videl červené oči ktoré na teba hľadia z temnoty no hneď vo chvíli sa znova stratia, ako nočná mora po prebudení sa. No tvoja plavba neprestávala. Plavil si sa ďalej do tohoto neznáma, predkladajúceho mnoho a mnoho otázok na ktoré si musel nájsť odpoveď len ty. Ozvalo sa zavytie vlka či psa, nemohol si vedieť a hneď v zápätí rana ako do bubna. Celá hora zadunela, aj hladina jazera to dala na sebe poznať. Bubnovanie sa začalo vyskytovať častejšie, bolo rýchlejšie a silnejšie. Stromy začali hrať. Ich korene boli zdrojom týchto zvukov, akoby toto miesto na teba čakalo už stovky rokov. Alebo bola pravda úplne iná?

Mizuki -->
Starec aj spolu zo svojím démonom pozreli na teba. Chlapče si si istý tým čo po mne chceš? Zbytočne mrháš svoje sily, nechápem na čo si celého démona púšťa na svetlo božie. V tvojom veku to je riskantné a ani tvoj démon nepatrí k zrovna najstarším. Povedal starec a poslednú vetu vyslovil z akýmsi opovrhnutím v hlase. Nepáčilo sa mu ako zbytočne využívaš svoju moc. Démonka kiny sa pozrela na tvoju Tsuki. Prečo by som nemala byť iná? V prvom rade som staršia od teba, a to o veľa, ani si nevieš predstaviť, no určite aj mocnejšia, myslím že to ti nemusím ani hovoriť. Povedala chladným tónom, netrápila ju aká bude vaša odpoveď a vedela že jej pán cíti to isté, boli predsa svoji už pár desiatok rokov. Starec sa zahľadel znovu na nebesia. Vieš chlapče, informácie aj sila majú svoju cenu. Sklopil zrak a pozrel na teba. Si ochotný zaplatiť daň, ktorú prinesú tieto veci? Si schopný prijať to všetko? Túto časť hovoril dosť tajomne, akoby ťa chcel zastrašiť, či skorej odradiť.

kin -->
Getsu bola prázdna, celkom prázdna. Občas sa z nejakej krčmy vypotácal miestny alkoholik, inokedy tvoje kroky osvetlilo svetlo z neďalekého domu. No nič zaujímavé sa nedialo, až po chvíľu kedy si sa usadil poblíž zhoreného skladiska, kde svoj život stratilo šesť ľudí, no to nikto ešte nevedel. Do tvojich očí padla postava. Červená farba jej krídel bola jasne rozoznateľná aj za tohto šera, keď mračná zakrývali mesiac a schyľovalo sa k búrke, no vzduch zo sebou prinášal aj niečo iné. Táto búrka nemala byť obyčajná, v tejto noci sa malo niečo zmeniť. Bola to ona, žena patriaca k Tenshi, krutá a chladná. Žena ktorá opustila boj a nikto nevedel prečo. Natočila sa ti trocha bokom a ty si si mohol všimnúť že sa zmenila. Nebola štíhla, ale mala bruško, jej prsia boli väčšie ako naposledy, boli plné mlieka. Bola tehotná, čakala pod srdcom svoje a Leinthovo dieťa. Dieťa ktoré malo zmeniť svet. Dieťa Tenshi. Všimla si ťa. Perie na jej krídlach zacinkalo a krídla sa rozprestreli. Čo tu chceš? Takto v noci. Povedala celkom potlačeným vystrašeným tónom. Bála sa, bála sa o svoje nenarodené dieťa, nesmel si jej ublížiť.


Vodca Moonwalkers

Tvoje slová "Ja.." ma dostali do napätia, čakal som ako sa rozhodneš, dúfal som že pre mňa. Dúfal som že sa pridáš na našu stranu. Čas po ktorý si rozmýšľal sa zdal ako nekonečný, trvalo to len pár sekúnd no pre mňa akoby to boli tisícročia. No nakoniec tvoj verdikt odznel. Odznela tvoja prísaha. Usmial som sa, potešil si ma, mal som v tebe spojenca aspoň to sem videl teraz zaslepený úspechom. Upriamil som zrak na teba. Výraz mojich očí sa zmenil. Chlapče skúsiš nás zradiť a ja ti prisahám na česť Tanami-sama a na všetkých bohov, že si ťa nájdem a chytím, skončíš v putách a v tej najhlbšej kobke pevnosti Tanami z ktorej v živote nevyjdeš. Možno ťa nemôžem zabiť fyzicky, ale ducha zničiť môžem. Odznelo moje varovanie. Myslel som to celkom vážne no to ti mohlo dôjsť, ako muž som si za svojimi slovami stál. Pozrel som sa na mojich bratov Moonwalkers a rozkázal im. Uvolnite mu putá a to oblečenie čo má na sebe spáľte, aj tak je nepoužiteľné. Leda že by si s ním chcel umývať zemi pod Lordovími nohami. Pripomienku som poznamenal dosť vtipným tónom. Podišiel som ku stola a nalial do čiaš víno. Jednu som si zobral ja a druhú ti podával. Moonwalkers zatiaľ konali to čo im bolo rozkázané. Prišiel som k tebe a podal ti čašu, zo slovami na perách. Pripime si na naše spojenectvo. Moje oči sa upierali na teba a druhá ruka bola pripravená sňať masku hneď ako ju odbremeníš od druhej čaše.

Mizuki

Počúval som ako sa rozprávala Tsuki s Kiny. Starec vyzeral že sa rozumie všetkým našim veciam, bolo to jasné.. Bol jedným z nás. Viem je to riskantné.. ale.. Čo ste to povedali? Nieje najstarší? Oh áno.. nepovedala som ti celú pravdu Mizuki.. Som najmladší démon našej rodiny.. Som nový vyšľachtený druh tvojho otca, testoval veľmi veľa démonov.. Chcel len dokonalého démona.. pre teba! A ním som sa mala stať ja. Nový druh ženy, nie zvieraťa ani iného stvorenia. Tvoj otec akoby vedel že príde koniec Yudasov, preto pripravil náhradný plán. Vytvoriť ženu s ktorou sa budú môcť plodiť ďalší a ďalší z nás.. Opäť som sa pozrel na starca. Na jeho otázku som zareagoval divne. Žil som v strachu, nenávisti a dúfaní.. A zrazu stretnem osobu ktorá mi môže dať odpovede. Spravím čokoľvek a prijmem čokoľvek aby som sa...mohol pomstiť! Ak ste naozaj poznali môjho otca.. budete vedieť prečo som takýto!.. Vytiahol som svoj náhrdelník ktorý mi dal otec pred smrťou. Prídem na tú tajnú techniku nášho klanu.. a privediem ich všetkých späť!

Kaguya

Prišiel som ku tej starej ale určite pevnej lodi . Sadol som si do nej a ona sa zrazu sama od seba pohla. Akoby na mňa čakal kým prídem.Stromy okolo mňa boli také vysoké že som nevidel kde končia . Koruny stromov mali husto poprepletané konáre ktoré dopĺňali krásne do zelena sfarbené listy. Ako sa tak obzerám a obdivujem tú krásu okolo mňa dostal som pocit že ma niekto sleduje. Všimol som si červené oči ktoré ma sledujú ale kým som stihol niečo spraviť boli preč. Haló je tam niekto ? Zakričal som čo najhlasnejšie. Započul som veľký a hlavne silný buchot . Pripadalo mi to ako buchot bubnov . Série bubnovania sa opakovala čoraz viac . ale stále v rýchlejšom tempe. Mám taký pocit akoby to išlo zo stromov. A bola to pravda . Stromy začali hrať melódiu bubnov. Ani ma tak netrápilo to že stromy začali hrať ako to že som zazrel krvavo červené oči ktoré ma sledujú. Mám strach . Neviem čo ma tu čaká .

Kin Kayuka

Mračná sa stále sťahovali viac a viac, schylovalo sa k búrke a na moju tvár už dopadlo zopár kvapiek. V tme nebolo takmer nič vidieť, sem tam niekto prešiel okolo mňa, no ani si ma nevšimol. V hlave sa mi stále púštali tie isté spomienky dookola, premýšlal som nad tým. Zrazu niečo moje myšlienky predsa len prerušilo. Spozornel som, v tme predomnou sa začala vynárať niaka postava. Približovala sa. Jej červené krídla by som rospoznal za denného svetla aj na niekoľko metrov. Bola to ona, jedna z Tenshi. "Ona.. vyzerá inak. Je tehotná?!" Krídla sa zašuchotali, zacinkali a rozprestreli sa. Vstal som a trochu ustúpil. "Nemôžem spať, hlava mi nedovolí. Stále premýšľam o tom čo sa stalo.. Alee, čo tu robíš.. ty? Je neskoro, Nečakal som, že by som tu eštie niekoho uvidel..." Všimol som si že sa asi trochu bojí čo mi prišlo čudné. Pamätám si ešte na ten chaos keď prišli do Getsu. Nevyzerala že by sa niečoho bála. "Neboj sa, nemám ti v pláne ublížiť. Ani tvojmu dieťaťu.."

Yuko

Pozorovala jsem bedlivě tu věc, která zmizela stejně tak rychle, jako jsem si jí všimla. Pozorovala jsem ho skoro jako kdybych snad tu věc mohla vidět i přes veškeré oblečení. Otevřela jsem ústa, abych se zeptala, co to je, ale v hlavě mi nahlas Paradin neustále opakoval: Neptej se! Neptej se, co to je! Nedělej to! Prostě se omluv, poděkuj a odejdi! Přes veškeré jeho snahy jsem ho ale ignorovala. "Máte tu Vy vůbec co dělat? Jste docela nervózní, skoro jako kdybych Vás vyrušila během něčeho nepovoleného, hmmm," oplatila jsem nevrlý pohled, ale pak se otočila, jak se říká, na podpatku. "Omlouvám se, že jsem Vás vyrušila, příště ale myslete na to, že se toho dost změnilo, dokonce ještě ani nemáme žádné instrukce o tom, co dělat, objevíme-li potencionálního špeha, anebo jak vlastně vypadají lidé ve stávajícím úřadu... Rozhodně by se o to měl někdo postarat," přičemž jsem dál toho muže ignorovala a odešla. Neměla jsem už co tam pohledávat, nemluvě o tom, že při myšlence, že někdo zjišťuje, co vlastně Protektor plánuje, jsem měla celkem uspokojivý pocit. Než jsem vyšla na ulici, složila jsem pečetě: "Gaiareihenge," a na ulici již vykročil Paradin.

---

Paradin

Zamířil jsem pomalu směrem k nemocnici, i když jsem tam měl být až zítra, rozhodl jsem se zjistit, co vlastně od nemocnice očekávat, obzvlášť jak moc to místo bezpečné je. I když se nezdálo, že by to byl špeh, přeci jenom se choval divně...Jako bychom nemohli začít už dneska! Proč až zítra?! Oba jsme nebyli nadšení z toho, že začínáme až zítra, ale nedalo se nic dělat, prostě to nijak nešlo, leda snad jenom procházet vesnici a doufat, že narazíme na nějakého senseie, ale to asi těžko. Možná bychom mohli najít nějaké místo ke tréninku anebo tak.

Mizuki -->
Starec na teba hľadel, no jeho pohľad prechádzal aj z Kiny na Tsuki. Kiny si odfrkla, predstava manipulácie z démonmi a ich šľachtenie ako nejaké plemeno psa ju urážalo. Hlúpe pokusy tvojho otca, taká drzosť robiť pokusy na nás. To my sme podali vášmu klanu pomocnú ruku, no ako vidím už nás ostala len hŕstka. Pár démonov a ešte menej užívateľov. Tón Kiny nebol zrovna najmilší no starec si toho nevšímal. Pousmial sa a trochu popremýšľal. Ja som sa ešte nepredstavil. Som Rodoku, majster nášho klanu. Strážca tajomstiev východu a brány do chrámu. Jediný dospelý člen klanu ktorý prežil. Zo starca sršala priam hrdosť a pýcha, akoby sa v tomto titulovaní priam vyžíval. Poď za mnou, chlapče. Povedal a žmurkol na teba. Vykročil smerom k lesu a jeho démon, Kiny sa vydala verne popri jeho boku. Nečakal na teba vedel že pôjdeš, cítil to v jeho starých kostiach. No poznal veľa tajomstiev ktoré si ty nepoznal. Tajomstvá klanu, tvojho otca, matky, všetko bolo v jeho hlave. Bol to cenný zdroj informácií.

Kaguya -->
Tvoja plavba do neznáma pokračovala, stále doprevádzaná hudbou stromov. Posvätný rituál ktorý sa u dial. Oči sa už nezjavili, teda aspoň ty si ich nevidel. Pozorovateľ sa skrýval lepšie v tieňoch, ale akých? keď tu bola tma že by človek ledva dovidel na špičku nosa. No niečo sa zmenilo. Z korún stromov sa začali spúšťať akési vločky svetla. Poletovali hore dolu šantili, naháňali sa. vychádzalo z nich šťatie no hlavne svetlo. Niektoré sa usadili na prednej časti člna a sformovali sa do akejsi výriacej sa gule svetla. Pôsobilo to nádherne. Cesta bola osvetlená. Hmla od vodopádu sa už dávno rozplynula, no ty si si v svetle tvojho "lampášu šťastia" všimol niečo zvláštne. Korene stromov sa leskli zelenou farbou. Pulzovali, boli plné života. Všetko išlo do rytmu, celý tento podzemný svet tancoval z tvojej prítomnosti. Tvoje oči zazreli v diaľke skalu, monument. Bola to brána na nábreží. Vysoká, veľká hrdo sa týčiaca a pred ňou schody, schody siahajúce až na dno jazera. Tvoja loďka smerovala týmto smerom. To bol cieľ tvojej cesty.


Eimi

Dokla som sa môjho brucha, pohladila som svoje dieťa. Čakala som naňho. On mal všetko zmeniť. Pocítila som zmeny. Zmluva na mňa nebola v týchto dňoch taká účinná. Akoby to robilo to dieťa, akoby ma napĺňalo jeho mocou. Rástlo rýchlo, až príliš, určite zdedilo schopnosti svojho otca. Pozrela som sa dohora nechala som si tvár zmáčať kvapkami dažďa, ktorý pomaly začínal zosilnievať. Ach Leinth, čo na to len povie Azrael? Bojím sa o teba. Sklonila som hlavu a pozrela na teba. Moje ústa sa otvorili. Bojím sa. Bojím sa o svoje dieťa, o život môjho milovaného Leintha, nechcem ani pomyslieť čo mu spraví Azrael keď sa dopočuje o našom dieťati. Musím sa skrývať, musím. Nemôžu ma nájsť. Otec o tom vie. Pomôž mi chlapče. Potrebujeme tvoju pomoc. Všetky Azraelove deti zo ženami, obyčajnými ženami sa narodili mŕtve. No ja viem že moje dieťa nie. Je silné, prináša zo sebou moc. Ovláda techniku jeho otca už v mojom lone. Cítim to. On bude naše, aj tvoje vykúpenie. Prosím ťa, pomôž mi. Skončila som svoje slová. Oči plné sĺz. Môj strach bol silnejší ako kedykoľvek pred tým. Nemohla som dopustiť aby sa niečo stalo môjmu dieťaťu.

Paradin -->
Pri odchode ste začuli len šomranie Protektora o nejakých drzých deckách ktoré sa starajú de vecí po ktorých ich nič nieje. No vás ž netrápilo. Hneď ako si vyšiel na ulicu všimol si si že už je nejaká veľká tma a spúšťa sa dážď. Dážď ktorý isto niečo prinesie. No začuli ste nejakú ranu. Ranku ktorý by kľudne otriasla polkou dediny a zvuk akoby vychádzal zo rozostavaného paláce Lorda Regenta, ako si skromne nechával hovoriť. Ten človek bol isto šialený o tom nebolo pochýb. Každý kto má moc väčšinou zošalie, no toto bolo iné šialenstvo. Šialenstvo ktoré podporovala viera. Myslel si že je nástroj boží, že svet parí jemu aby ho mohol dať svojmu bohovi ako na podnose. Bolo len na vás dvoch či začnete strkať nos aj do aktivít nášho lorda, alebo sa poberiete domov či skorej sa vydáte na nočnú potulku v daždi ulicami Getsu. Rozhodnutie bolo len a len na vás.

Paradin

Půjdeme se podívat! zajásala hned Yuko a její hlas byl natolik silný, že to bylo skoro jako kdyby mi řvala do ucha. Nečekal jsem, že stačí malá rána, respektive jedna větší rána, aby se hned Yuko zapla do fáze průzkumníka, který nedbá nebezpečí. Já ale hodlal jít domů, ignoroval jsem její prosby a šel směrem k hostinci, neboť přes ten déšť sice mohlo mít smysl se podívat do nemocnice, zato by to bylo tak jako tak zbytečné. Yuko se celou cestu doslova vztekala, nehodlala si to nechat ujít, chtěla vědět, co se děje, když už nemohla zjistit, co to ten starý pán před námi skrýval, musila zjistit, co to bylo za ránu. V jednu chvíli jsem se dokonce zastavil a měl nutkání se tam také podívat, toto nutkání jsem ale zase rychle setřásl a pokračoval v cestě, jakmile byl hostinec na dohled, přestala Yuko odporovat, věděla, že nemá už šanci, že takhle blízko od cíle se nevzdám ani kdyby nevěděla co. Když jsem otevřel dveře dovnitř, oddychl jsem si, pozdravil jsem a bez okolků zamířil přímo do pokoje. Tam jsem ze sebe shodil mokré oblečení a usušil se. Chvíli jsem seděl na posteli a přemýšlel, jestli má vůbec cenu jít do koupelny, protože by beztak byla plná hostů, protože jich tu ještě ráno bylo požehnaně a ačkoliv je to běžná zábava, ani do lázní se mi nechtělo, už kvůli tomu, že pršelo, takže by to také nebylo nic extra. Došel jsem si tak akorát pro dvě nádoby s vodou, nebyly nijak velké, spíše takové větší sklenice, abych měl vodu k tomu, abych si vyčistil zuby, pak jsem si jenom lehl do postele a rozhodl se spát.

Mizuki

Démon starca opovrhoval prácou môjho otca. Ja som na to nereagoval, stále som mal v hlave toho starého muža. Tsuki bola naštvaná, pretože vedela že to bolo nutné a nepáčila sa jej Kiny. Asi nevieš kdo som! Som Tsuki no akuma! Prvý a posledný žijúci nášho rodu! Kde... Stop! Povedal som a naznačil som Tsuki aby prestala. Teraz na to nemám náladu. Tsuki okamžite ztíchla, i keď bola naštvaná. Potom som započul slová starca. Rodoku strážca tajomstiev východu a chrámu... Tajomstvá východu? Nikdy som o tom nepočul. Bol hrdý ako som videl, hrdý že prežil. Ako to že ste prežil? Kde ste boli v tom momente keď na nás zaútočili? Pokiaľ viem tak boli všetci stiahnutý z misii lebo sa konal... môj obrad! Kvôli mne všetci poumierali.. a toť dôvod prečo chcem byť silnejší! Pozdvihol som dlaň a zmačkol ju. Jakmile sa Rodoku pohol nestrácal som čas a ihneď som vyrazil za ním. Išli sme k lesu, po čase už aj cez les. Sledoval som všetko naokolo a mal ostražité oči. Nemienil som zasa dostať úder do krku a tak prespať všetku srandu. Teraz zistím nové informácia. No chcem ich vedieť? Chcem vedieť na čom tak celé dni a noci pracoval otec? a chcem vedieť prečo sa vlastne stalo to čo stalo? Bolo mi to treba? No bol som si istý len jednoho.. Potreboval som silu!

Kin Kayuka

"Hmm..je pravda, že keď ste prišli sem do dediny, tak sa vás všetci báli, bol tu chaos, ľudia umierali. Ale potom pri Kage budove som zistil že vy ste nás neprišli zničiť, Leinth sa postavil pred nás a bojoval s Lordom. Netušil som prečo to urobil. Mal som v tom zmätok, dokonca ešte stále mám. Chcete zničiť jeho, ale na druhú stranu ste tu zo sekundy na sekundu postavili vežu vysokú niekoľko stovák metrov. Zaujímalo by ma prečo. Hraje sa tu niaka bitka o našu Getsugakure..." Hlava sa zase dala do pohybu, no teraz premietala iný film. Všetky tie veci čo sa stali, je tomu len pár týždnov. Dvihol som hlavu a pozrel jej do očí, do očí plných strachu. Nemohol som ju tu takto nechať. "No tak dobre, neboj, niečo vymyslím. Tak trochu to dlžím Leinthovi. Keby nebolo jeho asi by som ja aj s pár ďalšími Geninmi už ležal pod zemou spopolnený modrými plameňmi. Poď za mnou.." Zahrmelo, a dážď pomaly zosilnieval. Pridal som do kroku a chytil Eimi za ruku. Prechádzal som pomedzi uličky a domy a dúfal že nenarazím na žiadnu Lordovu stráž alebo niečo podobné. Vyliezol som po niakom rebríku hore na strechu. Trochu to tam kĺzalo no už sme skoro boli na mieste. Vliezol som dnu do izby cez privreté okno. Keď som odchádzal tak som ho tak nechal, skoro vždy to tak robím. Po strechách sa mi chodí rýchlejšie a hlavne sa takto môžem kedykoľvek niekomu stratiť. Teraz to bol vhodný úkryt pred dažďom. Mal som štastie že vietor okno nezabuchol. Počkal som kým Eimi vošla dnu a potom som okno zase rýchlo zavrel. "Takže, túto noc prespíš u mna v izbe. Zajtra niečo vymyslíme. No neviem ako by som ťa mal privítať.. tak iba asi že si môj prvý hosť, nikoho si tu tak bežne nevodím tak si to váž, cíť sa tu ako doma." Začal som pochodovať po izbe a niečo hľadal. Hrabal som sa pod postelov aj v skriniach. Našiel som niake tričká, mikiny, papuče, vankúše a ďalšie veci. O niektorých som ani netušil že ich niekedy ešte nájdem. Pár z tých vecí som zobral na ruky a položil ich na postel. "Tu máš veci, tam je.. kúpelna. Môžeš sa umyť, prezliecť, keď chceš tak si tie veci nechaj." Vyšiel som z izby, dole po schodoch do kuchyne. Narobil som pár chlebíčkov, spravil čaj do džbánu a všetko odniesol hore a položil na stôl. Rýchlo som sa prezliekol z mokrého a z pod postele vytiahol jeden matrac na ktorý som hodil vankúš a deku. Ľahol som si naň a snažil sa ešte nezaspať ak by Eimi niečo potrebovala. "Prečo by jej chcel Azrael ublížiť. Myslel som že sú niečo ako.. rodina. A prečo chcú zničiť Lorda. Jej dieťa bude naše vykúpenie? Ovláda techniku, no ešte sa ani nenarodilo..."

Kaguya

Hudba stromov stále nepretržite hrala a sprevádzala ma na mojej ceste do neznáma. Oči ktoré ma neustále sledovali zmizli nevedno kam. Ale nebol som si istý či naozaj zmizli alebo sa iba schovávajú v tieňoch krajiny. Pri obdivovaní prekrásnej krajiny okolo seba som si všimol ako z korún stromov začali podať malé svietiace guličky , ktoré osvetľovali celé jazero. To je krásne.... Akoby mi les pomáhal v mojej ceste za Mizukim. Pár tých svietiacich guličiek sa mi usadilo na prednej časti člna a sformovali sa do akej si gule plnej svetla a života. Gula vyzerala ako obrovský lampión. To je krásne . Povedal som si. Ale bolo na tom niečo divné akoby v tej malej veci bol život. Hmla ktorá ma obkolesovala sa rozplynula, a ja som si všimol obrovský monument ktorý sa týčil nad jazerom. Monument stál na nábreží z ktorého išli schody ktoré siahali až na dno jazera. Konečne som dorazil. Ale aj tak som stále v podzemí. Musím nájsť cestu von aby som mohol pokračovať v hľadaní Mizukiho.

Zero Ketsueki

Pil. pil rýchlo a bez zbytočného zdržiavania.
Nenechal na svojich pohyboch znať strach. netriasol sa, ani nepremýšlal každý svoj pohyb. Správal sa normálne a s drzou žiarou v očiach
. "nie si jediný, kto má spojencov. Mám brata. Obaja sme nesmrtelný, výplod prírody. Stál som vedla neho na mieste, kde bol spálený náš klan. My ho obnovíme. A Iwagakure bude trpieť.
Pohár bol takmer prázdny, posledný lok a položenie pohára. Oblečenie nových vecí. A čakanie. to otravné čakanie.
keby miesto mna stál môj brat, bol by si to ty, kto by mal mať strach. Realita je krutá vec. vždy bola krutá. A my sme ju ovládli.
Potom Zero položil otázku, tak zrejmú: "Ak to bolo všetko, tak ja už..." ukázal rukou smerom k východu. Aspoň dúfal, že to bol východ. Zvyšky drogy boli stále v ňom. Avšak oni zmiznú, vedel o tom. nemalo zmysel sa teraz poddávať. nebol slabý, bol z klanu Ketsueki, z klanu, vytvoreného z krvi boha.
Nepoznal strach a aj telesná bolesť bola pre neho neznámou.